Homília pána farára Stanislava Capiaka

o alkoholizme

prednesená v novobystrickom chráme v nedeľu 7.9.2008,

vychádzajúca z témy evanjelia dňa:

„Nech ti je ako pohan a mýtnik“

/text autorizovaný/

             Počas rekonštrukcie kostola sme objavili v troch oltároch vzácne veci: telesné pozostatky /relikvie/ svätých mučeníkov z prvých storočí kresťanstva. Jedná sa o časti kostí týchto svätcov. Sú uložené v špeciálnych štvorcových mramorovo-drevených doskách konsekrovaných miestnymi biskupmi alebo ich delegátmi ako tzv. Portatile altare /dosl. prenosný oltár/. Boli osadené v menzách obetných stolov.

          Odkiaľ pochádza zvyk umiestňovať v oltároch telesné pozostatky svätých? Vieme, že v rannej Cirkvi zhruba do konca 3. storočia si kresťania nebudovali kostoly. Sviatosti  sa vysluhovali potajomky, a to nielen v súkromných domoch, ale aj, najmä v rímskom prostredí, v katakombách, čiže na podzemných cintorínoch. Za obetný stôl im slúžili hroby mučeníkov, ktorí boli pre kresťanov nielen vzormi odvážneho vyznávania viery, ale aj mocnými orodovníkmi pred Božou tvárou. Keď prišla sloboda a začali sa budovať oficiálne chrámy, kresťania žiadali pápežov a biskupov, aby si mohli zobrať a vmurovať do oltára vo svojom kostole aspoň časť telesných pozostatkov nejakého svätého mučeníka, a tak mohli mať s týmito velikánmi viery  neustály kontakt najmä pri slávení eucharistie. Žiadostiam sa vyhovovalo.

počas Celoslovenských osláv sviatku sv. Floriána, patróna hasičov dňa 10.5.2008 v Skanzene vo Vychylovke.

        Drahí hasiči z celého Slovenska, bratia a sestry v Kristovi!  

        Patrón hasičov - sv. Florián - bol, ako vieme, mučeník. Vo svetle jeho životného príbehu a učenia Evanjelia si skúsme položiť otázku a porozmýšľať nad ňou: Ktoré mučeníctvo sa Bohu páči a  ktoré ho uráža? Alebo: Ktoré mučeníctvo je pravé a ktoré falošné?

 Sv. Florián bol dôstojníkom rímskej armády. Za čias Diokleciánovho prenasledovania žil na území dnešného Horného Rakúska. Roku 304 vydal Dioklecián už štvrté v poradí nariadenie o prenasledovaní kresťanov. Florián sa ako veriaci vojak dozvedel, že miestodržiteľ Lorch v Hornom Rakúsku dal uväzniť niekoľko desiatok miestnych kresťanov. Florián sa domnieval, že sa mu ako lojálnemu vojakovi, aj vďaka známostiam a kontaktom, podarí týchto kresťanov vyslobodiť. Ale sa mýlil. Ako zástancu a sympatizanta kresťanov ho chytili a priviedli pred miestodržiteľa. Tento sa priam zhrozil, keď sa dozvedel, že štátny zamestnanec Florián je proti prenasledovaniu kresťanov, a  teda aj proti cisárovmu nariadeniu. Floriána okamžite zatkli. Počas výsluchu pôsobili na neho sľubmi i hrozbami. Florián smelo odpovedal: „Aj ja som kresťan. Verím v Ježiša Krista. Zároveň som dobrým občanom štátu a plním si svedomito svoje povinnosti v armáde. Najskôr však patrím Kristovi, až potom štátu“. Draho to zaplatil. Dvakrát bol strašne bičovaný a nakoniec utopený v rieke Enns. Preto, že ho usmrtila voda, kresťanský ľud ho vždy uctieval  a vzýval ako ochrancu proti ohňu. Florián - vojak, Florián - kresťan, Florián- svätý mučeník.

Active ImageSväté misie

 

V Novej Bystrici

v Dňoch 15.- 22. júna 2008

z príležitosti

150. Ročného jubilea

OD požehnania kostola

sv. jána krstiteľa

 

Active ImageJežiš prišiel na svet ako vysloboditeľ človeka z mnohých otroctiev, predovšetkým z otroctva hriechu, utrpenia a smrti. Sám však prijal utrpenie a smrť, a tak dáva ľudským nemociam a ľudskej smrti nový zmysel: ak človek bude spájať svoje utrpenie a smrť s Jeho utrpením a smrťou, tak sa toto utrpenie a smrť človeka môže stať prostriedkom očistenia a spásy pre neho aj pre druhých.

Cirkev dostala od Ježiša rozkaz pomáhať chorým. Predovšetkým však dostala osobitnú sviatosť pre chorých, jednu zo siedmych, ktoré ustanovil Kristus. O tejto sviatosti svedčí sv. apoštol Jakub: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi (v pôvodnom gréckom texte: presbyterov - rozumej: kňazov). Tí nech sa nad ním modlia a pomažú ho olejom v Pánovom mene. A táto modlitba s vierou zachráni chorého. Pán ho pozdvihne, a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 4,14 ). Tento biblický text je priamym dôkazom skutočnosti, že pastieri Cirkvi, čiže biskupi a kňazi, už od apoštolských čias spolu s ostatnými sviatosťami udeľujú aj túto osobitnú sviatosť pomazania chorých

Active Image    O všetkých siedmich sviatostiach hovoríme, že sú "sväté", lebo sú pre nás prostriedkami alebo "potrubiami", cez ktoré prúdi k nám Božia milosť potrebná k dosiahnutiu svätosti, čiže k dosiahnutiu večnej spásy. Avšak o Sviatosti oltárnej hovorievame, že je to "Najsvätejšia sviatosť", lebo v nej je skutočne prítomný, hoci skrytý, samotný Darca svätosti, Darca spásy.

Prečo sú katolíci takí hrdí na túto sviatosť?
    Komunita veriacich v Krista nemá nič vzácnejšie, cennejšie a svätejšie, ako je Sviatosť oltárna. Bez nej by sme túto komunitu ani nemohli nazvať Cirkvou v tesnom slova zmysle. Bolo by to iba nejaké (napr. protestantské spoločenstvo), ktoré síce v Krista verí, ale je ochudobnené o možnosť prijímať ho. Je jasné, že Oltárna sviatosť sa vždy spája so sviatosťou kňazstva. Tam, kde nie je pravý kňaz- nástupca apoštolov (ale iba vodca, pastor, kazateľ...), nemôže byť reči o skutočnej premene obetných darov na Ježišovo Telo a Krv.

Homília pána farára Stanislava Capiaka

o alkoholizme

prednesená v novobystrickom chráme v nedeľu 7.9.2008,

vychádzajúca z témy evanjelia dňa:

„Nech ti je ako pohan a mýtnik“

/text autorizovaný/

             Počas rekonštrukcie kostola sme objavili v troch oltároch vzácne veci: telesné pozostatky /relikvie/ svätých mučeníkov z prvých storočí kresťanstva. Jedná sa o časti kostí týchto svätcov. Sú uložené v špeciálnych štvorcových mramorovo-drevených doskách konsekrovaných miestnymi biskupmi alebo ich delegátmi ako tzv. Portatile altare /dosl. prenosný oltár/. Boli osadené v menzách obetných stolov.

          Odkiaľ pochádza zvyk umiestňovať v oltároch telesné pozostatky svätých? Vieme, že v rannej Cirkvi zhruba do konca 3. storočia si kresťania nebudovali kostoly. Sviatosti  sa vysluhovali potajomky, a to nielen v súkromných domoch, ale aj, najmä v rímskom prostredí, v katakombách, čiže na podzemných cintorínoch. Za obetný stôl im slúžili hroby mučeníkov, ktorí boli pre kresťanov nielen vzormi odvážneho vyznávania viery, ale aj mocnými orodovníkmi pred Božou tvárou. Keď prišla sloboda a začali sa budovať oficiálne chrámy, kresťania žiadali pápežov a biskupov, aby si mohli zobrať a vmurovať do oltára vo svojom kostole aspoň časť telesných pozostatkov nejakého svätého mučeníka, a tak mohli mať s týmito velikánmi viery  neustály kontakt najmä pri slávení eucharistie. Žiadostiam sa vyhovovalo.

počas Celoslovenských osláv sviatku sv. Floriána, patróna hasičov dňa 10.5.2008 v Skanzene vo Vychylovke.

        Drahí hasiči z celého Slovenska, bratia a sestry v Kristovi!  

        Patrón hasičov - sv. Florián - bol, ako vieme, mučeník. Vo svetle jeho životného príbehu a učenia Evanjelia si skúsme položiť otázku a porozmýšľať nad ňou: Ktoré mučeníctvo sa Bohu páči a  ktoré ho uráža? Alebo: Ktoré mučeníctvo je pravé a ktoré falošné?

 Sv. Florián bol dôstojníkom rímskej armády. Za čias Diokleciánovho prenasledovania žil na území dnešného Horného Rakúska. Roku 304 vydal Dioklecián už štvrté v poradí nariadenie o prenasledovaní kresťanov. Florián sa ako veriaci vojak dozvedel, že miestodržiteľ Lorch v Hornom Rakúsku dal uväzniť niekoľko desiatok miestnych kresťanov. Florián sa domnieval, že sa mu ako lojálnemu vojakovi, aj vďaka známostiam a kontaktom, podarí týchto kresťanov vyslobodiť. Ale sa mýlil. Ako zástancu a sympatizanta kresťanov ho chytili a priviedli pred miestodržiteľa. Tento sa priam zhrozil, keď sa dozvedel, že štátny zamestnanec Florián je proti prenasledovaniu kresťanov, a  teda aj proti cisárovmu nariadeniu. Floriána okamžite zatkli. Počas výsluchu pôsobili na neho sľubmi i hrozbami. Florián smelo odpovedal: „Aj ja som kresťan. Verím v Ježiša Krista. Zároveň som dobrým občanom štátu a plním si svedomito svoje povinnosti v armáde. Najskôr však patrím Kristovi, až potom štátu“. Draho to zaplatil. Dvakrát bol strašne bičovaný a nakoniec utopený v rieke Enns. Preto, že ho usmrtila voda, kresťanský ľud ho vždy uctieval  a vzýval ako ochrancu proti ohňu. Florián - vojak, Florián - kresťan, Florián- svätý mučeník.

Active ImageSväté misie

 

V Novej Bystrici

v Dňoch 15.- 22. júna 2008

z príležitosti

150. Ročného jubilea

OD požehnania kostola

sv. jána krstiteľa

 

Active ImageJežiš prišiel na svet ako vysloboditeľ človeka z mnohých otroctiev, predovšetkým z otroctva hriechu, utrpenia a smrti. Sám však prijal utrpenie a smrť, a tak dáva ľudským nemociam a ľudskej smrti nový zmysel: ak človek bude spájať svoje utrpenie a smrť s Jeho utrpením a smrťou, tak sa toto utrpenie a smrť človeka môže stať prostriedkom očistenia a spásy pre neho aj pre druhých.

Cirkev dostala od Ježiša rozkaz pomáhať chorým. Predovšetkým však dostala osobitnú sviatosť pre chorých, jednu zo siedmych, ktoré ustanovil Kristus. O tejto sviatosti svedčí sv. apoštol Jakub: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi (v pôvodnom gréckom texte: presbyterov - rozumej: kňazov). Tí nech sa nad ním modlia a pomažú ho olejom v Pánovom mene. A táto modlitba s vierou zachráni chorého. Pán ho pozdvihne, a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 4,14 ). Tento biblický text je priamym dôkazom skutočnosti, že pastieri Cirkvi, čiže biskupi a kňazi, už od apoštolských čias spolu s ostatnými sviatosťami udeľujú aj túto osobitnú sviatosť pomazania chorých

Active Image    O všetkých siedmich sviatostiach hovoríme, že sú "sväté", lebo sú pre nás prostriedkami alebo "potrubiami", cez ktoré prúdi k nám Božia milosť potrebná k dosiahnutiu svätosti, čiže k dosiahnutiu večnej spásy. Avšak o Sviatosti oltárnej hovorievame, že je to "Najsvätejšia sviatosť", lebo v nej je skutočne prítomný, hoci skrytý, samotný Darca svätosti, Darca spásy.

Prečo sú katolíci takí hrdí na túto sviatosť?
    Komunita veriacich v Krista nemá nič vzácnejšie, cennejšie a svätejšie, ako je Sviatosť oltárna. Bez nej by sme túto komunitu ani nemohli nazvať Cirkvou v tesnom slova zmysle. Bolo by to iba nejaké (napr. protestantské spoločenstvo), ktoré síce v Krista verí, ale je ochudobnené o možnosť prijímať ho. Je jasné, že Oltárna sviatosť sa vždy spája so sviatosťou kňazstva. Tam, kde nie je pravý kňaz- nástupca apoštolov (ale iba vodca, pastor, kazateľ...), nemôže byť reči o skutočnej premene obetných darov na Ježišovo Telo a Krv.