23.05.2012
Dôstojný pán, chcem sa s vami porozprávať a položiť vám niekoľko otázok a zverejniť ich spolu s vašimi odpoveďami v Hlásniku. Budú ma zaujímať najmä duchovné otázky.
Som rád, že sa chcete pýtať na striktne náboženské, duchovné otázky- veď tie sú podstatným obsahom a zmyslom všetkých kňazových aktivít. Ja vám často opakujem v mojich príhovoroch, že vy- veriaci v Krista- nepotrebujete kňaza na to, aby vám počítal kostolné milodary, viedol farské účtovníctvo, organizoval opravy budov atď. Veriaci to sami urobia hravo, v mojom presvedčení omnoho kompetentnejšie a kvalifikovanejšie, ako kňaz. Na druhej strane sa pýtam: nahradí niekto kňaza pri udeľovaní sviatostí? Kto okrem kňaza má moc v Novej Bystrici odpúšťať hriechy a sprítomňovať Kristovu obetu za spásu veriacich? Nejaký najsvätejší farník, farníčka? Nejaký najmúdrejší právnik alebo učiteľ?

Pán farár, u nás v Novej Bystrici pôsobíte už 6 rokov. Za toto obdobie ste obnovili náš kostol zvonku i znútra a stále niečo opravujete tak v kostole, ako aj na fare. Ako to stíhate? Veď máte toľko iných kňazských povinností?

Opakujem to, čo som naznačil pred chvíľou: Kňazi majú z ustanovenia Krista a Cirkvi povinnosť robiť duchovnú robotu, to znamená pomáhať veriacim spasiť sa. A tento cieľ realizujú prostredníctvom ohlasovania Božej pravdy a posväcovania veriacich sviatosťami. Samozrejme, že kňazi sú popri tom striktne kňazskom aj administrátori, správcovia jednotlivých farností, zodpovední aj za farské budovy a majetky. Ale aj to hmotné vlastní a obnovuje Cirkev len s tým úmyslom, aby sa napomohlo spáse veriacich. Keď je kostol krásny, povzbudzuje to veriacich ku krajšej modlitbe a mravne krajšiemu životu- a to je cesta k spáse. Keďže sa pýtate na opravy v kostole a na fare, tak kvôli pravde a presnosti poviem to, čo si všetci dobre uvedomujete: toto som neurobil, ani nerobím ja. Je to vaše dielo, vaša práca, vaše milodary. Samozrejme, že organizátori a dozorcovia musia byť pri všetkom. Ale to nie som ja. To ste tiež vy- farníci na čele s Ekonomickou farskou radou, a aj s vami, pani kostolníčka. Ja iba inšpirujem a „vymýšľam". Všetko realizujete vy, a ja som vám za to povďačný.

Ste spokojný so svojou duchovnou prácou v Novej Bystrici?
To by som sa mal ja opýtať, či ste vy- veriaci spokojní s mojou prácou? Alebo ešte presnejšie, či je Ježiš spokojný s mojou prácou? Nikto a nikdy nebude vykonávať svoju prácu tak dobre, aby nemohol ešte lepšie, vrátane kňaza. Čo sa týka mojej duchovnej činnosti medzi vami, tak kritériom jej kvality nie je to, či som ľuďom v niečom vyhovel alebo v niečom nevyhovel. Kritériom kvality práce kňaza je vždy Kristovo Evanjelium odovzdávane Cirkvou. Moja práca kňaza je natoľko kvalitná a natoľko kompetentná, nakoľko robím to, čo mi káže Kristus prostredníctvom biskupa. Čo sa týka mojej subjektívnej „spokojnosti", tak som tým spokojnejší, s čím väčším záujmom o duchovné veci, najmä o Eucharistiu, sa stretám zo strany veriacich.

Pán farár, viem, že si robíte starosť o mnohé katolícke rodiny v našej farnosti, ktoré svoju vieru nepraktizujú. Čo s tým?
Kto vieru má, ten ju aj praktizuje. Kto ju nemá, nemôže ju ani praktizovať. Kto verí napríklad v Cirkev a v hodnotu svätej omše, nie je možné, aby nežil s Cirkvou a vynechával nedeľnú sv. omšu len tak. Nech mi teda nijaký „nepraktizujúci" nehovorí, že on „verí v Boha". V akého alebo ktorého?! V takého „boha", písaného s malým „b", ktorý katolíka nepozýva na nedeľnú Eucharistiu? Toto nie je pravý Boh. Takýmto „bohom" je zlý duch, satan, ktorý nielenže nepozýva, ale odhovára od svätej omše ponúkajúc iné atraktívnejšie a dôležitejšie veci. Ďalej: v existenciu Boha- Stvoriteľa a Sudcu sveta verí aj moslim, žid, a dokonca aj diabol. „Veriť v Boha", Stvoriteľa a Sudcu, teda ešte neznamená, že som katolík. Nikdy ma teda nebude zaujímať skutočnosť, či nejaký novobystrický katolík „verí v Boha" alebo nie. Ale vždy ma zaujíma, či katolík verí v Ježišovo zmŕtvychvstanie, či verí v Cirkev a jej doktrínu, v pápeža, v kňaza, v nesmrteľnosť ľudskej duše, v Boží súd, v zmŕtvychvstanie svojho tela, či verí v nebo, v peklo, v očistec, či verí v hriech, v svätú omšu, v sväté prijímanie, v svätú spoveď a rozhrešenie atď. Len vtedy si plne zaslúži meno „kresťan" a priezvisko „katolík".

Minulý týždeň zase chodili po domoch jehovisti. Trvalo im to tri dni. Nebojíte sa, že vám ukradnú nejaké „ovečky"?
Nebojím sa. „Ovečky" neukradnú. „Ovečky" sú múdre a vedia, komu treba veriť, a komu nie. „Baranov" nech si vezmú. Aspoň sa od nich Cirkev očistí. Ja mám rád čistú situáciu: buď si katolík so všetkým, čo k tomu patrí, alebo si jednoducho v nejakej sekte alebo nejakej nekatolíckej „cirkvičke". Buď si „horúci" alebo si „studený". Vlažnosť neznášam.

Často rátate ľudí v kostole a potom mi v sakristii hovoríte, koľko „nás tu dnes bolo". Viete povedať, aké percento katolíkov je u nás prítomných na nedeľných svätých omšiach?
Sto percent. Kto je katolík, ten chodí. Kto nie je katolík (alebo kedysi bol a už nie je), načo by chodil?! Neznášam toho, kto sa pokladá za katolíka, ale do kostola chodiť nechce. Mám radšej deklarovaného ateistu, ako takéhoto „katolíka". Samozrejme, že treba odhliadnuť od tých veriacich, ktorí nie sú viazaní povinnosťou účasti na nedeľnej sv. omši, a teda nepáchajú v tejto oblasti hriech zanedbania: chorí, starí, maličké detí alebo aj takí dospelí, ktorí nemôžu odmietnuť nedeľnú prácu kvôli nepretržitej prevádzke v nejakom podniku atď
.
Čo vám robí najväčšiu radosť vo vašej kňazskej činnosti?
Teší ma, keď pozorujem mnohých mladých manželov spolu s maličkými deťmi, ako sa krásne zapájajú do života Cirkvi. Takých manželstiev tu máme, chválabohu, veľmi veľa. Už to trojročné dieťatko nasleduje rodičov v pokľaknutí, v zložení rúk, v speve v kostole- mám z toho veľkú radosť. Sú to múdri rodičia, lebo vedú deti od malička k tomu, čo tu máme na zemi najcennejšie, a čo nám ani smrť nevezme, lebo si to prenesieme do večnosti- vedú ich k láske k Ježišovi. Veľmi sa teším, keď vidím snúbencov pristupovať často ku sv. prijímaniu- je to pre veriacich znamením, že sa na manželstvo pripravujú sväto, tak, ako si to praje Boh.

Niekedy sa na vás obracajú aj neveriaci s nejakou žiadosťou. Nemali by ste odmietnuť?
Neodmietam, ale sú tu určité podmienky. Iste máte na mysli cirkevné pohreby, o ktoré ma prosia aj ateisti. Keď bol zosnulý „praktizujúci" (respektíve sa dal zaopatriť sviatosťami pred smrťou), vykonávam mu riadny cirkevný pohrebný obrad s pokojom v srdci, s istotou spásy- nech má aj neveriacu rodinu, ktorá prosí o cirkevný pohreb! Keď bol zosnulý „nepraktizujúci", používam pri obrade trochu iné modlitby (neviem, či registrujete tie rozdiely?). V prípade pochybností, ako sa mám zachovať, by som sa mal vždy obrátiť s otázkou na biskupa, ktorý rozhodne.

A ako je to s krstom? Pozorujeme, že krstíte deti aj neveriacim rodičom.
Nepamätám si, žeby som tu bol pokrstil dieťa neveriacim. Veď si všimnite, že pri krstnom obrade rodičia vždy verejne vyznávajú kresťanskú vieru. Keby boli neveriaci, odpovedali by na moje otázky namiesto „verím"- „neverím"! Ináč (podľa predpisov cirkevného práva) by som mohol pokrstiť dieťa aj neveriacim rodičom, ktorí určia nejakého dospelého katolíka (krstného otca alebo krstnú matku), ktorý namiesto nich vyzná vieru Cirkvi a zaviaže sa, že bude pokrstené dieťa vychovávať vo viere Cirkvi, vodiť na sv. omše atď.

Ale veď rodičia a krstní rodičia vás často klamú! Všetko prisľúbia „naoko", len aby ste pokrstili. Alebo aj pred prvým sv. prijímaním a birmovkou vám prisľúbia všeličo. Nie je to jedna veľká pretvárka?
Ak ma klamú, berú si tento ťažký hriech na svoje svedomie. Ja im dôverujem. Je mojou povinnosťou veriť človeku napríklad aj v spovednici, lebo ja nevidím do jeho duše. Ak ma klame, berie si na svoje svedomie svätokrádežnú spoveď a neplatné rozhrešenie.

V kostole pozorujeme málo školských detí, hoci sú všetky pokrstené. Čia je to vina?
Pripomína sa mi ľudovka: „Čia vina?- materina! Že ma robiť neučila..." A ja by som pridal: že ma modliť sa neučila, že ma prijímať sviatosti neučila... Samozrejme, aj otcova vina, nielen materina. Je tu však nielen otázka viery rodičov, ale aj viery učiteľov. Nečakajme, že vieru v Krista budú odovzdávať deťom neveriaci rodičia alebo neveriaci učitelia. Rodičov a vychovávateľov, ktorí sú veriaci a pritom nevedú pokrstené deti ku Kristovi, čaká prísny súd. Katolík má byť svedkom viery v Krista všade: aj v rodine, aj v škole. Našťastie tu v Novej Bystrici máme väčšinu takých manželstiev a rodín, a aj učiteľov, ktoré si krásne plnia svoje náboženské povinnosti: sami žijú s Ježišom a vedú k nemu aj mladých. Z toho sa tešme. A čo z toho budú mať? Večný život! O to nám všetkým ide.

V príhovoroch hovoríte často o nebi a o pekle. Prečo?
Preto, lebo to prvé chceme všetci dosiahnuť a tomu druhému by sme sa radi všetci vyhli. Keby človekovi nehrozilo večné zatratenie, nebol by Kristus zostúpil z neba na zem, nebo by zomrel na kríži, ani vstal z mŕtvych, nebol by ustanovil Cirkev, rozhrešenie a sväté prijímanie. A Cirkev by nemusela krstiť, birmovať, sobášiť, spovedať, kázať o hriechu a čnostnom živote. Mohli by sme si žiť, ako chceme, veď „peklo ani nebo nejestvujú"(niekedy sa stretáme aj s takýmito pomýlenými názormi).

Často hovorievate, že máme veriť skôr Cirkvi, ako kňazovi. Nie je to jedno?
Malo by to byť jedno, ale bohužiaľ, realita je taká, že tak v minulých storočiach, ako aj dnes, odpadávajú od Cirkvi nielen radoví veriaci, ale aj kňazi. Len si spomeňme na kňaza Husa, Kalvína, Lutera alebo aj súčasných troch kňazov- odpadlíkov z Kysúc. Všetci vo svojej pýche chceli Cirkev dokonalú, s pravovernou náukou podľa ich predstáv, chceli cirkevné spoločenstvo bez hriechu, spoločenstvo anjelsky čisté. A to predsa nie je možné. Cirkev bola ustanovená pre hriešnikov a skladá sa z hriešnikov. Takto to bude do konca sveta. A pomýlili sa nielen v morálnych, ale aj v dogmatických otázkach týkajúcich sa jednotlivých sviatostí. Rozdelili Cirkev a pomýlili veriacich. Áno, aj ja, kňaz, dokážem blúdiť vo vieroučných otázkach, ak sa nedržím viery Cirkvi. A potom pomýlim veriacich. Ublížim im, lebo ako sa dostanú do neba, keď nepôjdu po ceste, ktorá je bezpečná a istá, vybudovaná Kristom, ale naopak- pôjdu po všelijakých cestičkách subjektívnej, osobnej „neomylnosti", svojej lebo aj kňazovej? Garantom pravosti viery Cirkvi je z Kristovho ustanovenia tzv. Učiteľský úrad Cirkvi, čiže celé biskupské kolégium na čele s pápežom- nástupcom Petra. Keď teda počúvate moje kázne, katechézy, rady v spovednici, alebo aj teraz tieto moje odpovede na vaše otázky, vždy si to porovnávajte s učením Cirkvi. Súhrn učenia Cirkvi nájdete v Katechizme katolíckej Cirkvi. Pýtajte sa, či by sa Cirkev na čele s pápežom podpísala pod tým, čo hovorí náš farár. Pokiaľ nie, neprijímajte moje- farárovo učenie! Ja nemám právo vás otravovať niečím, za čím si Cirkev nestojí. Preto hovorievam, že verte skôr svätej Cirkvi, ako mne.

Unavuje vás duchovná činnosť?
Samozrejme, aj unavuje, aj teší, najmä keď vidím výsledky. Výsledky spovedania a rozhrešovania, respektíve niekedy aj odloženia rozhrešenia, výsledky odovzdávania Božej pravdy v rámci kázní, homílii a katechéz, výsledky krstenia, výsledky slávenia Ježišovej obety sv. omše atď. Niekedy prežívam pokušenie znechutenia spôsobené nedostatkom výsledkov. Vtedy si hovorím, že musím byť trpezlivejší. Aj poľnohospodár, ktorý na jar sadí, nemôže čakať úrodu ihneď. To platí aj v oblasti kňazského „sadenia" , alebo aj rodičovského „sadenia" v rodine a učiteľského „sadenia" v škole. Spomeňme si na Pána Ježiša, ktorý do tohto sveta „zasadil" malé „zrniečko" svojej Cirkvi, a až dnes je z toho obrovský, „košatý strom".

Vo vašich príhovoroch spozorujeme striedavo tvrdosť a jemnosť. Niekedy nás počas kázne chválite, inokedy napomínate. Stáva sa, že sa počas kázne usmejete, inokedy nazlostíte. Čo vás vedie k takýmto rozdielnym reakciám?
Len láska. Mám vás rád. Keby ste mi boli ľahostajní, sedel by som ticho, nekázal by som, nepoúčal, nenapomínal, nepovzbudzoval, nepochválil... Ide mi o vaše pravé dobro, teda o vašu večnú spásu, ako som to už naznačil niekoľkokrát v tomto našom rozhovore
.
Čo by ste na záver odkázali veriacim aj neveriacim v Novej Bystrici?
Veriacich prosím, aby v oblasti viery a lásky neostávali stále na tej istej, detskej úrovni. Aby ich v
zťah k Bohu a blížnemu bol vedomý, rozumný, živý a radostný. A tým, ktorí ešte nedostali od Boha dar viery, respektíve ešte tento ponúknutý dar neprijali, alebo aj dávno získaný dar už stratili, aby sa nevzdávali, neznechucovali, aby vytrvalo hľadali Pravdu písanú veľkým „P" (kto nehľadá, ten nenájde!) a aby boli schopní meniť vo svojom živote názory. Obrátiť sa a vrátiť sa k Cirkvi dokáže v živote len pokorný človek, schopný prijať Pravdu, schopný meniť svoje doterajšie názory. A táto schopnosť svedčí o jeho múdrosti, veľkosti a dôstojnosti. Ktosi raz povedal, že len „kravy a voly nikdy nemenia svoje názory" (smiech).

Ďakujem vám za rozhovor
Rozprávala sa Vilma Miháliková.
23.05.2012
Dôstojný pán, chcem sa s vami porozprávať a položiť vám niekoľko otázok a zverejniť ich spolu s vašimi odpoveďami v Hlásniku. Budú ma zaujímať najmä duchovné otázky.
Som rád, že sa chcete pýtať na striktne náboženské, duchovné otázky- veď tie sú podstatným obsahom a zmyslom všetkých kňazových aktivít. Ja vám často opakujem v mojich príhovoroch, že vy- veriaci v Krista- nepotrebujete kňaza na to, aby vám počítal kostolné milodary, viedol farské účtovníctvo, organizoval opravy budov atď. Veriaci to sami urobia hravo, v mojom presvedčení omnoho kompetentnejšie a kvalifikovanejšie, ako kňaz. Na druhej strane sa pýtam: nahradí niekto kňaza pri udeľovaní sviatostí? Kto okrem kňaza má moc v Novej Bystrici odpúšťať hriechy a sprítomňovať Kristovu obetu za spásu veriacich? Nejaký najsvätejší farník, farníčka? Nejaký najmúdrejší právnik alebo učiteľ?

Pán farár, u nás v Novej Bystrici pôsobíte už 6 rokov. Za toto obdobie ste obnovili náš kostol zvonku i znútra a stále niečo opravujete tak v kostole, ako aj na fare. Ako to stíhate? Veď máte toľko iných kňazských povinností?

Opakujem to, čo som naznačil pred chvíľou: Kňazi majú z ustanovenia Krista a Cirkvi povinnosť robiť duchovnú robotu, to znamená pomáhať veriacim spasiť sa. A tento cieľ realizujú prostredníctvom ohlasovania Božej pravdy a posväcovania veriacich sviatosťami. Samozrejme, že kňazi sú popri tom striktne kňazskom aj administrátori, správcovia jednotlivých farností, zodpovední aj za farské budovy a majetky. Ale aj to hmotné vlastní a obnovuje Cirkev len s tým úmyslom, aby sa napomohlo spáse veriacich. Keď je kostol krásny, povzbudzuje to veriacich ku krajšej modlitbe a mravne krajšiemu životu- a to je cesta k spáse. Keďže sa pýtate na opravy v kostole a na fare, tak kvôli pravde a presnosti poviem to, čo si všetci dobre uvedomujete: toto som neurobil, ani nerobím ja. Je to vaše dielo, vaša práca, vaše milodary. Samozrejme, že organizátori a dozorcovia musia byť pri všetkom. Ale to nie som ja. To ste tiež vy- farníci na čele s Ekonomickou farskou radou, a aj s vami, pani kostolníčka. Ja iba inšpirujem a „vymýšľam". Všetko realizujete vy, a ja som vám za to povďačný.

Ste spokojný so svojou duchovnou prácou v Novej Bystrici?
To by som sa mal ja opýtať, či ste vy- veriaci spokojní s mojou prácou? Alebo ešte presnejšie, či je Ježiš spokojný s mojou prácou? Nikto a nikdy nebude vykonávať svoju prácu tak dobre, aby nemohol ešte lepšie, vrátane kňaza. Čo sa týka mojej duchovnej činnosti medzi vami, tak kritériom jej kvality nie je to, či som ľuďom v niečom vyhovel alebo v niečom nevyhovel. Kritériom kvality práce kňaza je vždy Kristovo Evanjelium odovzdávane Cirkvou. Moja práca kňaza je natoľko kvalitná a natoľko kompetentná, nakoľko robím to, čo mi káže Kristus prostredníctvom biskupa. Čo sa týka mojej subjektívnej „spokojnosti", tak som tým spokojnejší, s čím väčším záujmom o duchovné veci, najmä o Eucharistiu, sa stretám zo strany veriacich.

Pán farár, viem, že si robíte starosť o mnohé katolícke rodiny v našej farnosti, ktoré svoju vieru nepraktizujú. Čo s tým?
Kto vieru má, ten ju aj praktizuje. Kto ju nemá, nemôže ju ani praktizovať. Kto verí napríklad v Cirkev a v hodnotu svätej omše, nie je možné, aby nežil s Cirkvou a vynechával nedeľnú sv. omšu len tak. Nech mi teda nijaký „nepraktizujúci" nehovorí, že on „verí v Boha". V akého alebo ktorého?! V takého „boha", písaného s malým „b", ktorý katolíka nepozýva na nedeľnú Eucharistiu? Toto nie je pravý Boh. Takýmto „bohom" je zlý duch, satan, ktorý nielenže nepozýva, ale odhovára od svätej omše ponúkajúc iné atraktívnejšie a dôležitejšie veci. Ďalej: v existenciu Boha- Stvoriteľa a Sudcu sveta verí aj moslim, žid, a dokonca aj diabol. „Veriť v Boha", Stvoriteľa a Sudcu, teda ešte neznamená, že som katolík. Nikdy ma teda nebude zaujímať skutočnosť, či nejaký novobystrický katolík „verí v Boha" alebo nie. Ale vždy ma zaujíma, či katolík verí v Ježišovo zmŕtvychvstanie, či verí v Cirkev a jej doktrínu, v pápeža, v kňaza, v nesmrteľnosť ľudskej duše, v Boží súd, v zmŕtvychvstanie svojho tela, či verí v nebo, v peklo, v očistec, či verí v hriech, v svätú omšu, v sväté prijímanie, v svätú spoveď a rozhrešenie atď. Len vtedy si plne zaslúži meno „kresťan" a priezvisko „katolík".

Minulý týždeň zase chodili po domoch jehovisti. Trvalo im to tri dni. Nebojíte sa, že vám ukradnú nejaké „ovečky"?
Nebojím sa. „Ovečky" neukradnú. „Ovečky" sú múdre a vedia, komu treba veriť, a komu nie. „Baranov" nech si vezmú. Aspoň sa od nich Cirkev očistí. Ja mám rád čistú situáciu: buď si katolík so všetkým, čo k tomu patrí, alebo si jednoducho v nejakej sekte alebo nejakej nekatolíckej „cirkvičke". Buď si „horúci" alebo si „studený". Vlažnosť neznášam.

Často rátate ľudí v kostole a potom mi v sakristii hovoríte, koľko „nás tu dnes bolo". Viete povedať, aké percento katolíkov je u nás prítomných na nedeľných svätých omšiach?
Sto percent. Kto je katolík, ten chodí. Kto nie je katolík (alebo kedysi bol a už nie je), načo by chodil?! Neznášam toho, kto sa pokladá za katolíka, ale do kostola chodiť nechce. Mám radšej deklarovaného ateistu, ako takéhoto „katolíka". Samozrejme, že treba odhliadnuť od tých veriacich, ktorí nie sú viazaní povinnosťou účasti na nedeľnej sv. omši, a teda nepáchajú v tejto oblasti hriech zanedbania: chorí, starí, maličké detí alebo aj takí dospelí, ktorí nemôžu odmietnuť nedeľnú prácu kvôli nepretržitej prevádzke v nejakom podniku atď
.
Čo vám robí najväčšiu radosť vo vašej kňazskej činnosti?
Teší ma, keď pozorujem mnohých mladých manželov spolu s maličkými deťmi, ako sa krásne zapájajú do života Cirkvi. Takých manželstiev tu máme, chválabohu, veľmi veľa. Už to trojročné dieťatko nasleduje rodičov v pokľaknutí, v zložení rúk, v speve v kostole- mám z toho veľkú radosť. Sú to múdri rodičia, lebo vedú deti od malička k tomu, čo tu máme na zemi najcennejšie, a čo nám ani smrť nevezme, lebo si to prenesieme do večnosti- vedú ich k láske k Ježišovi. Veľmi sa teším, keď vidím snúbencov pristupovať často ku sv. prijímaniu- je to pre veriacich znamením, že sa na manželstvo pripravujú sväto, tak, ako si to praje Boh.

Niekedy sa na vás obracajú aj neveriaci s nejakou žiadosťou. Nemali by ste odmietnuť?
Neodmietam, ale sú tu určité podmienky. Iste máte na mysli cirkevné pohreby, o ktoré ma prosia aj ateisti. Keď bol zosnulý „praktizujúci" (respektíve sa dal zaopatriť sviatosťami pred smrťou), vykonávam mu riadny cirkevný pohrebný obrad s pokojom v srdci, s istotou spásy- nech má aj neveriacu rodinu, ktorá prosí o cirkevný pohreb! Keď bol zosnulý „nepraktizujúci", používam pri obrade trochu iné modlitby (neviem, či registrujete tie rozdiely?). V prípade pochybností, ako sa mám zachovať, by som sa mal vždy obrátiť s otázkou na biskupa, ktorý rozhodne.

A ako je to s krstom? Pozorujeme, že krstíte deti aj neveriacim rodičom.
Nepamätám si, žeby som tu bol pokrstil dieťa neveriacim. Veď si všimnite, že pri krstnom obrade rodičia vždy verejne vyznávajú kresťanskú vieru. Keby boli neveriaci, odpovedali by na moje otázky namiesto „verím"- „neverím"! Ináč (podľa predpisov cirkevného práva) by som mohol pokrstiť dieťa aj neveriacim rodičom, ktorí určia nejakého dospelého katolíka (krstného otca alebo krstnú matku), ktorý namiesto nich vyzná vieru Cirkvi a zaviaže sa, že bude pokrstené dieťa vychovávať vo viere Cirkvi, vodiť na sv. omše atď.

Ale veď rodičia a krstní rodičia vás často klamú! Všetko prisľúbia „naoko", len aby ste pokrstili. Alebo aj pred prvým sv. prijímaním a birmovkou vám prisľúbia všeličo. Nie je to jedna veľká pretvárka?
Ak ma klamú, berú si tento ťažký hriech na svoje svedomie. Ja im dôverujem. Je mojou povinnosťou veriť človeku napríklad aj v spovednici, lebo ja nevidím do jeho duše. Ak ma klame, berie si na svoje svedomie svätokrádežnú spoveď a neplatné rozhrešenie.

V kostole pozorujeme málo školských detí, hoci sú všetky pokrstené. Čia je to vina?
Pripomína sa mi ľudovka: „Čia vina?- materina! Že ma robiť neučila..." A ja by som pridal: že ma modliť sa neučila, že ma prijímať sviatosti neučila... Samozrejme, aj otcova vina, nielen materina. Je tu však nielen otázka viery rodičov, ale aj viery učiteľov. Nečakajme, že vieru v Krista budú odovzdávať deťom neveriaci rodičia alebo neveriaci učitelia. Rodičov a vychovávateľov, ktorí sú veriaci a pritom nevedú pokrstené deti ku Kristovi, čaká prísny súd. Katolík má byť svedkom viery v Krista všade: aj v rodine, aj v škole. Našťastie tu v Novej Bystrici máme väčšinu takých manželstiev a rodín, a aj učiteľov, ktoré si krásne plnia svoje náboženské povinnosti: sami žijú s Ježišom a vedú k nemu aj mladých. Z toho sa tešme. A čo z toho budú mať? Večný život! O to nám všetkým ide.

V príhovoroch hovoríte často o nebi a o pekle. Prečo?
Preto, lebo to prvé chceme všetci dosiahnuť a tomu druhému by sme sa radi všetci vyhli. Keby človekovi nehrozilo večné zatratenie, nebol by Kristus zostúpil z neba na zem, nebo by zomrel na kríži, ani vstal z mŕtvych, nebol by ustanovil Cirkev, rozhrešenie a sväté prijímanie. A Cirkev by nemusela krstiť, birmovať, sobášiť, spovedať, kázať o hriechu a čnostnom živote. Mohli by sme si žiť, ako chceme, veď „peklo ani nebo nejestvujú"(niekedy sa stretáme aj s takýmito pomýlenými názormi).

Často hovorievate, že máme veriť skôr Cirkvi, ako kňazovi. Nie je to jedno?
Malo by to byť jedno, ale bohužiaľ, realita je taká, že tak v minulých storočiach, ako aj dnes, odpadávajú od Cirkvi nielen radoví veriaci, ale aj kňazi. Len si spomeňme na kňaza Husa, Kalvína, Lutera alebo aj súčasných troch kňazov- odpadlíkov z Kysúc. Všetci vo svojej pýche chceli Cirkev dokonalú, s pravovernou náukou podľa ich predstáv, chceli cirkevné spoločenstvo bez hriechu, spoločenstvo anjelsky čisté. A to predsa nie je možné. Cirkev bola ustanovená pre hriešnikov a skladá sa z hriešnikov. Takto to bude do konca sveta. A pomýlili sa nielen v morálnych, ale aj v dogmatických otázkach týkajúcich sa jednotlivých sviatostí. Rozdelili Cirkev a pomýlili veriacich. Áno, aj ja, kňaz, dokážem blúdiť vo vieroučných otázkach, ak sa nedržím viery Cirkvi. A potom pomýlim veriacich. Ublížim im, lebo ako sa dostanú do neba, keď nepôjdu po ceste, ktorá je bezpečná a istá, vybudovaná Kristom, ale naopak- pôjdu po všelijakých cestičkách subjektívnej, osobnej „neomylnosti", svojej lebo aj kňazovej? Garantom pravosti viery Cirkvi je z Kristovho ustanovenia tzv. Učiteľský úrad Cirkvi, čiže celé biskupské kolégium na čele s pápežom- nástupcom Petra. Keď teda počúvate moje kázne, katechézy, rady v spovednici, alebo aj teraz tieto moje odpovede na vaše otázky, vždy si to porovnávajte s učením Cirkvi. Súhrn učenia Cirkvi nájdete v Katechizme katolíckej Cirkvi. Pýtajte sa, či by sa Cirkev na čele s pápežom podpísala pod tým, čo hovorí náš farár. Pokiaľ nie, neprijímajte moje- farárovo učenie! Ja nemám právo vás otravovať niečím, za čím si Cirkev nestojí. Preto hovorievam, že verte skôr svätej Cirkvi, ako mne.

Unavuje vás duchovná činnosť?
Samozrejme, aj unavuje, aj teší, najmä keď vidím výsledky. Výsledky spovedania a rozhrešovania, respektíve niekedy aj odloženia rozhrešenia, výsledky odovzdávania Božej pravdy v rámci kázní, homílii a katechéz, výsledky krstenia, výsledky slávenia Ježišovej obety sv. omše atď. Niekedy prežívam pokušenie znechutenia spôsobené nedostatkom výsledkov. Vtedy si hovorím, že musím byť trpezlivejší. Aj poľnohospodár, ktorý na jar sadí, nemôže čakať úrodu ihneď. To platí aj v oblasti kňazského „sadenia" , alebo aj rodičovského „sadenia" v rodine a učiteľského „sadenia" v škole. Spomeňme si na Pána Ježiša, ktorý do tohto sveta „zasadil" malé „zrniečko" svojej Cirkvi, a až dnes je z toho obrovský, „košatý strom".

Vo vašich príhovoroch spozorujeme striedavo tvrdosť a jemnosť. Niekedy nás počas kázne chválite, inokedy napomínate. Stáva sa, že sa počas kázne usmejete, inokedy nazlostíte. Čo vás vedie k takýmto rozdielnym reakciám?
Len láska. Mám vás rád. Keby ste mi boli ľahostajní, sedel by som ticho, nekázal by som, nepoúčal, nenapomínal, nepovzbudzoval, nepochválil... Ide mi o vaše pravé dobro, teda o vašu večnú spásu, ako som to už naznačil niekoľkokrát v tomto našom rozhovore
.
Čo by ste na záver odkázali veriacim aj neveriacim v Novej Bystrici?
Veriacich prosím, aby v oblasti viery a lásky neostávali stále na tej istej, detskej úrovni. Aby ich v
zťah k Bohu a blížnemu bol vedomý, rozumný, živý a radostný. A tým, ktorí ešte nedostali od Boha dar viery, respektíve ešte tento ponúknutý dar neprijali, alebo aj dávno získaný dar už stratili, aby sa nevzdávali, neznechucovali, aby vytrvalo hľadali Pravdu písanú veľkým „P" (kto nehľadá, ten nenájde!) a aby boli schopní meniť vo svojom živote názory. Obrátiť sa a vrátiť sa k Cirkvi dokáže v živote len pokorný človek, schopný prijať Pravdu, schopný meniť svoje doterajšie názory. A táto schopnosť svedčí o jeho múdrosti, veľkosti a dôstojnosti. Ktosi raz povedal, že len „kravy a voly nikdy nemenia svoje názory" (smiech).

Ďakujem vám za rozhovor
Rozprávala sa Vilma Miháliková.