30.01.2012
Drahá smútiaca rodina a všetci prítomní, ktorí patríte Ježišovi od svojho krstu!

Keď prežívame smútok a opustenosť, kto nás poteší? Kto nás dokáže „nabiť" energiou? Druhý človek, ktorý nám vyjadrí súcit a sústrasť? Áno, lenže táto útecha je vždy nedokonalá, je vždy nedostatočne silná, pretože je to len ľudská útecha, pochádzajúca od nedokonalého človeka. Dokonale nás dokáže potešiť iba Kristus, Boží Syn. Ježišove slová pôsobia na nás ako balzam na dušu. My Ježišovi dôverujeme, lebo v neho veríme. Veríme, že hovorí pravdu, pretože On, ktorý svojou vlastnou mocou vstal z mŕtvych, dokázal, že je pravým Bohom, pánom života a smrti. A Boh klamať nemôže: Kto verí vo mňa, má večný život...a Ja ho vzkriesim v posledný deň...My tieto slová potrebujeme, aby sme sa pri pohrebe nášho brata Milana povzbudili a posilnili vo viere a dôvere, aby sme si znova a znova uvedomili, aký je zmysel nášho života na tomto svete, zmysel našich aktivít a prác, zmysel našich chorôb a trápení, zmysel našej modlitby a pristupovania ku sviatostiam v Cirkvi, a napokon aj zmysel našej smrti. Ako ľudia veriaci potrebujeme teda najmä božskú útechu.


Milan, obraciam sa na teba. Neprihováram sa tvojmu telu, ktoré sa už v okamihu smrti vrátilo do zeme, z ktorej bolo vzaté: „Prach si a na prach sa obrátiš, ale Pán ťa vzkriesi v posledný deň". Prihováram sa tvojej nesmrteľnej duši, ktorá žije v Bohu, a vôbec nie je od nás vzdialená, lebo Boh je všadeprítomný.
Milan, pred sv. omšou tu odzneli ďakovné slová na tvoju adresu spojené predovšetkým s tvojimi pozemskými aktivitami, prácami, úspechmi a utrpením. Ja by som sa chcel v prvom rade obrátiť na Boha a poďakovať Bohu za to, že ťa nám dal, hoci ťa nám mohol dať aj dlhšie. A osobne, že mi Pán Boh umožnil stretnúť a pozorovať tvoju osobnosť.
Hneď po Bohu chcem poďakovať, samozrejme, tebe. Často sme sa stretávali. Často sme diskutovali aj o duchovných veciach na základe Božieho slova. Aj keď sme mali niekedy odlišné pohľady a vymieňali sme si názory relatívne radikálne a tvrdo, dôležité bolo to, že sme viedli dialóg. Základným motívom a cieľom nášho dialógu bolo pravé dobro, teda večná spása človeka, naša osobná, ako aj spása tých, ktorých nám Boh zveril: spása manželky, spása synov, spása učiteľov a žiakov. Toľkokrát sme si povedali na záver rozhovoru, že nám ide a má ísť len o to, aby sme sa mohli dostať do neba.
Ďakujem Bohu aj tebe za ústretovosť a dobrú spoluprácu v oblasti katolíckej výchovy pokrstených žiakov. Vo svojom riaditeľskom kabinete si svojim návštevám prezentoval Kristov kríž zavesený na dôstojnom mieste, znak tvojej viery a znak vyznávania viery pred ľuďmi. Bol si otvorený pre spovedanie žiakov v škole počas vyučovania. Akceptoval si katechézy pre rodičov, ktoré organizujem v školských priestoroch dodnes. Nemal si zábrany umožniť žiakom a učiteľom zúčastniť sa programu misií a duchovných obnôv, ktoré tu viedli mnohí misionári. Bol si aj zdravo zdržanlivý, opatrný a kritický voči protestantským a sektárskym aktivistom, ktorí sa niekedy tlačili aj do školy, aby zničili katolícke presvedčenie žiakov. S láskou si spomínam aj na naše školské sv. omše na začiatku a konci každého školského roka.
Milan, tvoja ústretovosť v týchto oblastiach vyplývala istotne z toho, že si si veľmi dobre uvedomoval dôležitosť duchovnej a náboženskej formácie mladej generácie. Veď samotné Božie slovo hovorí: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú jeho stavitelia. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia". A ty si si to preložil do konkrétnej situácie svojho pracoviska takto: „Ak Pán nevychováva človeka, márne sa namáhajú vychovávatelia".
Pán Boh dopustil na teba kríž ťažkej choroby. Pri ktorejsi návšteve v nemocnici som sa ťa opýtal: „Pán riaditeľ, ako sa máte, ako prežívate svoju chorobu?" Odpovedal si mi: „Ako obyčajný človek- ťažko a nervózne. Ale ako veriaci človek- ľahko a pokojne."
Nech ti Ježiš, ktorý a teba zomrel a vstal z mŕtvych, odpustí hriechy. Nech odmení každý tvoj dobrý skutok. Nech splní to, v čo si veril a nech ťa prijme do svojho kráľovstva. Amen.

 

30.01.2012
Drahá smútiaca rodina a všetci prítomní, ktorí patríte Ježišovi od svojho krstu!

Keď prežívame smútok a opustenosť, kto nás poteší? Kto nás dokáže „nabiť" energiou? Druhý človek, ktorý nám vyjadrí súcit a sústrasť? Áno, lenže táto útecha je vždy nedokonalá, je vždy nedostatočne silná, pretože je to len ľudská útecha, pochádzajúca od nedokonalého človeka. Dokonale nás dokáže potešiť iba Kristus, Boží Syn. Ježišove slová pôsobia na nás ako balzam na dušu. My Ježišovi dôverujeme, lebo v neho veríme. Veríme, že hovorí pravdu, pretože On, ktorý svojou vlastnou mocou vstal z mŕtvych, dokázal, že je pravým Bohom, pánom života a smrti. A Boh klamať nemôže: Kto verí vo mňa, má večný život...a Ja ho vzkriesim v posledný deň...My tieto slová potrebujeme, aby sme sa pri pohrebe nášho brata Milana povzbudili a posilnili vo viere a dôvere, aby sme si znova a znova uvedomili, aký je zmysel nášho života na tomto svete, zmysel našich aktivít a prác, zmysel našich chorôb a trápení, zmysel našej modlitby a pristupovania ku sviatostiam v Cirkvi, a napokon aj zmysel našej smrti. Ako ľudia veriaci potrebujeme teda najmä božskú útechu.


Milan, obraciam sa na teba. Neprihováram sa tvojmu telu, ktoré sa už v okamihu smrti vrátilo do zeme, z ktorej bolo vzaté: „Prach si a na prach sa obrátiš, ale Pán ťa vzkriesi v posledný deň". Prihováram sa tvojej nesmrteľnej duši, ktorá žije v Bohu, a vôbec nie je od nás vzdialená, lebo Boh je všadeprítomný.
Milan, pred sv. omšou tu odzneli ďakovné slová na tvoju adresu spojené predovšetkým s tvojimi pozemskými aktivitami, prácami, úspechmi a utrpením. Ja by som sa chcel v prvom rade obrátiť na Boha a poďakovať Bohu za to, že ťa nám dal, hoci ťa nám mohol dať aj dlhšie. A osobne, že mi Pán Boh umožnil stretnúť a pozorovať tvoju osobnosť.
Hneď po Bohu chcem poďakovať, samozrejme, tebe. Často sme sa stretávali. Často sme diskutovali aj o duchovných veciach na základe Božieho slova. Aj keď sme mali niekedy odlišné pohľady a vymieňali sme si názory relatívne radikálne a tvrdo, dôležité bolo to, že sme viedli dialóg. Základným motívom a cieľom nášho dialógu bolo pravé dobro, teda večná spása človeka, naša osobná, ako aj spása tých, ktorých nám Boh zveril: spása manželky, spása synov, spása učiteľov a žiakov. Toľkokrát sme si povedali na záver rozhovoru, že nám ide a má ísť len o to, aby sme sa mohli dostať do neba.
Ďakujem Bohu aj tebe za ústretovosť a dobrú spoluprácu v oblasti katolíckej výchovy pokrstených žiakov. Vo svojom riaditeľskom kabinete si svojim návštevám prezentoval Kristov kríž zavesený na dôstojnom mieste, znak tvojej viery a znak vyznávania viery pred ľuďmi. Bol si otvorený pre spovedanie žiakov v škole počas vyučovania. Akceptoval si katechézy pre rodičov, ktoré organizujem v školských priestoroch dodnes. Nemal si zábrany umožniť žiakom a učiteľom zúčastniť sa programu misií a duchovných obnôv, ktoré tu viedli mnohí misionári. Bol si aj zdravo zdržanlivý, opatrný a kritický voči protestantským a sektárskym aktivistom, ktorí sa niekedy tlačili aj do školy, aby zničili katolícke presvedčenie žiakov. S láskou si spomínam aj na naše školské sv. omše na začiatku a konci každého školského roka.
Milan, tvoja ústretovosť v týchto oblastiach vyplývala istotne z toho, že si si veľmi dobre uvedomoval dôležitosť duchovnej a náboženskej formácie mladej generácie. Veď samotné Božie slovo hovorí: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú jeho stavitelia. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia". A ty si si to preložil do konkrétnej situácie svojho pracoviska takto: „Ak Pán nevychováva človeka, márne sa namáhajú vychovávatelia".
Pán Boh dopustil na teba kríž ťažkej choroby. Pri ktorejsi návšteve v nemocnici som sa ťa opýtal: „Pán riaditeľ, ako sa máte, ako prežívate svoju chorobu?" Odpovedal si mi: „Ako obyčajný človek- ťažko a nervózne. Ale ako veriaci človek- ľahko a pokojne."
Nech ti Ježiš, ktorý a teba zomrel a vstal z mŕtvych, odpustí hriechy. Nech odmení každý tvoj dobrý skutok. Nech splní to, v čo si veril a nech ťa prijme do svojho kráľovstva. Amen.