Active ImageDrahí bratia a sestry!
Vidíme pred sebou obraz patróna
našej farnosti, sv. Jána Krstiteľa, ako krstí
Ježiša v Jordáne. Ján krstil „iba vodou“, to
znamená, že Jánov krst - nebol schopný
urobiť s človekom to, čo dokáže Ježišov
krst- sviatosť krstu: „On vás bude krstiť
Duchom svätým“. My patríme medzi
šťastlivcov, lebo sme neboli pokrstení „iba
vodou“, ale najmä „Duchom svätým“.
My sme teda neprijali Jánov krst, ale Ježišov
krst. Len vďaka tomuto, Ježišovmu krstu,
čiže vďaka sviatosti krstu, sa odpúšťa
dedičný hriech, duša človeka sa vracia do
raja a Kristus si ju „naštepuje“ na seba ako
vetvičku na kmeň stromu. Viete, keby sme
človeka pri udeľovaní krstu polievali vodou
alebo ho aj ponárali do vody neviem koľko
hodín, jeho duša by nemala z toho nič,
keby nie Duch Svätý, ktorý vo vode a cez vodu pôsobí v okamihu udeľovania
sviatosti krstu.
 

Je potrebné, aby sme si uvedomovali veľkosť daru Ducha Svätého, ktorého
sme prijali v krste. Monsignor Viktor Trstenský, kňaz, ktorý zomrel
prednedávnom vo vysokom veku skoro 100 rokov, napriek tomu, že celé
desaťročia prežil v rozličných väzeniach a trestaneckých táboroch, mi mnoho
rozprával o svojom živote. Navštevoval som ho často. Spomínal, ako ho za
totality mnohokrát predvolávali komunistickí tajomníci zodpovední za
„krotenie“ Cirkvi v ČSSR: -Keď som prišiel raz „na koberček“ do Dolného
Kubína - rozpráva- tajomník začal po mne ziapať, že podnikám vo farnosti určitémimoškolské aktivity s mládežou a rodinami, a to je predsa zakázané. Tak vraj
brzdím zavedenie nového politického poriadku. Vyhrážal sa mi, že ak sa to bude
opakovať, štát mi zoberie súhlas potrebný pre vykonávanie funkcie kaplána. A ja
som mu povedal: „Pán tajomník, prečo po mne kričíte? Veď aj vy ste pokrstený
takisto ako ja. Aj vy patríte do Cirkvi tak ako ja.“ Toto ho upokojilo. Tajomník si
v tejto chvíli spomenul na svoj krst. Uvedomil si, že aj on patrí od krstu Ježišovi
a Jeho Cirkvi.
Bratia a sestry, vedomie krstu je veľmi dôležité! Na skutočnosť, že som
pokrstený, nikdy nesmiem zabúdať. Ak budem mať v živote na zreteli svoj krst,
aj svoju smrť, keď aj padnem do hriechu, rýchlo sa vrátim k Bohu, obrátim sa
a budem robiť pokánie.
Ktosi raz povedal, že krst je ako darček, ako krásne zabalený dar od samého
Boha. Tým „obalom“ je poliatie, respektíve ponorenie, „obalom“ sú aj slová
krstu, „obalom“ je pomazanie krizmou po krste, odovzdanie bieleho rúcha
a zažatej sviece. Nestačí obdivovať „obal“, postaviť „darček“ krstu kdesi do kúta
a vystatovať sa, že ja mám krst. Keby som od niekoho prijal dar, ale ho
nerozbalím a nepoužijem, darca sa nahnevá. A nenahnevá sa Boh - darca
najcennejšieho „balíka“ krstu? Nerozbalený balík nemá zmysel. Preto treba
rozmýšľať, či má zmysel krstiť dieťa, ak ho potom nechceme vychovávať vo
viere, ak mu po krste nemáme v úmysle pomáhať „rozbaľovať balík“ krstu?!
Lebo potom taký pokrstený človek, ale nevychovávaný podľa učenia Cirkvi,
bude rodičom zazlievať, prečo ho vlastne dali pokrstiť? A má pravdu! Povie: „Ja
som o svojom krste nerozhodoval, ani o svojom 1.sv. prijímaní. Ale ste ma dali,
lebo ste sa báli, že celá trieda to bude mať, len ja nie“. Taký človek chce ísť aj
na birmovku, ale len kvôli tradícii a nejakým peniazom, ktoré dostane od
krstného, alebo preto, lebo sa bojí, že by ho kňaz bez birmovky nezosobášil! Ale
aj sobáš v kostole chce mať nie preto, že verí v sviatosť, ale preto, že je to
slávnostnejšie ako kdesi na úrade. Nemodlí sa, lebo „tí, čo sa modlia, sú
najhorší“. Nejde na spoveď, lebo je pevne presvedčený, že nemá hriechy: „iní
sú zlí, len nie ja“. V nedeľu má dôležitejšie záujmy, ako je sv. omša. Neznáša
kňazov ani zbožných kresťanov, lebo „to preháňajú s tým náboženstvom“. Žije,
ale nevie prečo a načo! Tento človek dostal „balík“ krstu, ale ho nerozbalil. Aké
je len dôležité „otvoriť“ tento „balík“ v dospelosti a prijať ho za svoj!
V určitých prípadoch, podľa cirkevných predpisov /pozri Kódex cirkevného
práva/ má kňaz povinnosť krst dieťaťa odložiť. Jedná sa o situáciu, keď nemá
kto prisľúbiť kňazovi, že toto dieťa bude vychovávané katolícky. To sa tu u nás
prakticky ani nestáva, pretože počas krstnej náuky všetci do jedného prisľúbianapríklad to, že budú vodiť svoje dieťa v nedeľu ku Kristovi. Ak o krst žiadajú
neveriaci rodičia, vždy mi prísľub katolíckej výchovy dajú aspoň krstní rodičia.
Lenže, či to hovoria úprimne? Ja nemám na výber: musím im veriť, aj za
predpokladu, že ma oklamú.
Niekedy by rodičia radi ani nekrstili, ale „čo by povedala mama, babka,
susedia, dedina“? Niektorí rodičia, aj v našej farnosti, veria na určité povery
spojené s krstom. Napríklad, že s nepokrsteným dieťaťom sa nesmú ukázať
vonku, lebo sa stane niečo zlé. Alebo veria, že po krste bude dieťa zdravšie. To,
samozrejme, nie je pravda. Alebo, že ho treba pokrstiť, lebo im nechce spať - po
krste už bude dobre spať - hlúposť! Pokiaľ by niekto žiadal krst dieťaťa kvôli
týmto poverám, nech radšej nekrstí, pretože sviatosť krstu nie je nijaký talizman
pre šťastie, ani zázračný prútik, ani liek pre organizmus! V súvislosti s tým
chcem poprosiť vás, starších: nikdy nenúťte syna ani dcéru k tomu, aby dali
pokrstiť svoje dieťa. Ani im neprichádzajte na faru vybavovať krst. Nechajte to
na nich. Ak krst znamená pre nich drahocenný dar, vybavia si ho sami. Ak však
krst v ich očiach neznamená veľa, alebo spájajú s ním iba nejaké povery, načo
vôbec krstiť? Nato, aby ho mali „odfajknutý“ a potom už budú mať pokoj
s kostolom a Cirkvou na dlhé roky?!
Zaviedol som spoločné vysluhovanie sviatosti krstu každý mesiac, čiže
12-krát do roka. Keď je to spoločné, je to slávnostnejšie, a najmä v rámci
nedeľnej Eucharistie. Je samozrejme najlepšie, keď dieťa dáte pokrstiť čo
najskôr po narodení. Nech sa táto malá „vetvička“ - duša čo najskôr naštepí na
„kmeň“ - na Krista a nech z Neho čerpá duchovné živiny potrebné pre duchovný
rast a spásu. Treba sa však prispôsobiť vyhláseným dátumom krstov. Som
presvedčený, že ich je dostačujúci počet na výber. Ak vám to nebude vyhovovať
v mesiaci narodenia dieťaťa, treba si vybrať termín krstu v jednom z ďalších
mesiacov. Pokiaľ by bolo dieťa vážne choré, nečakáme, krstíme ihneď, dokonca
ho môžem prísť pokrstiť aj k vám domov, ak ste ho v nebezpečenstve smrti už
nepokrstili sami. Pred pár mesiacmi som krstil jedno dieťa, ktoré bolo pod
kyslíkom, priamo v dome, v prítomnosti celej rodiny.
Na záver zhrniem Božie slovo, ktoré vám chcem odovzdať na dnešný
sviatok Krstu Pána: Buďme hrdí na svoj krst. Tešme sa z toho, aký drahocenný
„balík“ sme dostali od Boha vo sviatosti krstu. Ale tento balík treba aj
„rozbaliť“, treba ho využiť. To znamená: nech po našom krste nasleduje aj
náboženská prax podľa učenia Cirkvi, v ktorej sme krst prijali. Amen.


Stanislav Capiak,
duchovný otec

Active ImageDrahí bratia a sestry!
Vidíme pred sebou obraz patróna
našej farnosti, sv. Jána Krstiteľa, ako krstí
Ježiša v Jordáne. Ján krstil „iba vodou“, to
znamená, že Jánov krst - nebol schopný
urobiť s človekom to, čo dokáže Ježišov
krst- sviatosť krstu: „On vás bude krstiť
Duchom svätým“. My patríme medzi
šťastlivcov, lebo sme neboli pokrstení „iba
vodou“, ale najmä „Duchom svätým“.
My sme teda neprijali Jánov krst, ale Ježišov
krst. Len vďaka tomuto, Ježišovmu krstu,
čiže vďaka sviatosti krstu, sa odpúšťa
dedičný hriech, duša človeka sa vracia do
raja a Kristus si ju „naštepuje“ na seba ako
vetvičku na kmeň stromu. Viete, keby sme
človeka pri udeľovaní krstu polievali vodou
alebo ho aj ponárali do vody neviem koľko
hodín, jeho duša by nemala z toho nič,
keby nie Duch Svätý, ktorý vo vode a cez vodu pôsobí v okamihu udeľovania
sviatosti krstu.
 

Je potrebné, aby sme si uvedomovali veľkosť daru Ducha Svätého, ktorého
sme prijali v krste. Monsignor Viktor Trstenský, kňaz, ktorý zomrel
prednedávnom vo vysokom veku skoro 100 rokov, napriek tomu, že celé
desaťročia prežil v rozličných väzeniach a trestaneckých táboroch, mi mnoho
rozprával o svojom živote. Navštevoval som ho často. Spomínal, ako ho za
totality mnohokrát predvolávali komunistickí tajomníci zodpovední za
„krotenie“ Cirkvi v ČSSR: -Keď som prišiel raz „na koberček“ do Dolného
Kubína - rozpráva- tajomník začal po mne ziapať, že podnikám vo farnosti určitémimoškolské aktivity s mládežou a rodinami, a to je predsa zakázané. Tak vraj
brzdím zavedenie nového politického poriadku. Vyhrážal sa mi, že ak sa to bude
opakovať, štát mi zoberie súhlas potrebný pre vykonávanie funkcie kaplána. A ja
som mu povedal: „Pán tajomník, prečo po mne kričíte? Veď aj vy ste pokrstený
takisto ako ja. Aj vy patríte do Cirkvi tak ako ja.“ Toto ho upokojilo. Tajomník si
v tejto chvíli spomenul na svoj krst. Uvedomil si, že aj on patrí od krstu Ježišovi
a Jeho Cirkvi.
Bratia a sestry, vedomie krstu je veľmi dôležité! Na skutočnosť, že som
pokrstený, nikdy nesmiem zabúdať. Ak budem mať v živote na zreteli svoj krst,
aj svoju smrť, keď aj padnem do hriechu, rýchlo sa vrátim k Bohu, obrátim sa
a budem robiť pokánie.
Ktosi raz povedal, že krst je ako darček, ako krásne zabalený dar od samého
Boha. Tým „obalom“ je poliatie, respektíve ponorenie, „obalom“ sú aj slová
krstu, „obalom“ je pomazanie krizmou po krste, odovzdanie bieleho rúcha
a zažatej sviece. Nestačí obdivovať „obal“, postaviť „darček“ krstu kdesi do kúta
a vystatovať sa, že ja mám krst. Keby som od niekoho prijal dar, ale ho
nerozbalím a nepoužijem, darca sa nahnevá. A nenahnevá sa Boh - darca
najcennejšieho „balíka“ krstu? Nerozbalený balík nemá zmysel. Preto treba
rozmýšľať, či má zmysel krstiť dieťa, ak ho potom nechceme vychovávať vo
viere, ak mu po krste nemáme v úmysle pomáhať „rozbaľovať balík“ krstu?!
Lebo potom taký pokrstený človek, ale nevychovávaný podľa učenia Cirkvi,
bude rodičom zazlievať, prečo ho vlastne dali pokrstiť? A má pravdu! Povie: „Ja
som o svojom krste nerozhodoval, ani o svojom 1.sv. prijímaní. Ale ste ma dali,
lebo ste sa báli, že celá trieda to bude mať, len ja nie“. Taký človek chce ísť aj
na birmovku, ale len kvôli tradícii a nejakým peniazom, ktoré dostane od
krstného, alebo preto, lebo sa bojí, že by ho kňaz bez birmovky nezosobášil! Ale
aj sobáš v kostole chce mať nie preto, že verí v sviatosť, ale preto, že je to
slávnostnejšie ako kdesi na úrade. Nemodlí sa, lebo „tí, čo sa modlia, sú
najhorší“. Nejde na spoveď, lebo je pevne presvedčený, že nemá hriechy: „iní
sú zlí, len nie ja“. V nedeľu má dôležitejšie záujmy, ako je sv. omša. Neznáša
kňazov ani zbožných kresťanov, lebo „to preháňajú s tým náboženstvom“. Žije,
ale nevie prečo a načo! Tento človek dostal „balík“ krstu, ale ho nerozbalil. Aké
je len dôležité „otvoriť“ tento „balík“ v dospelosti a prijať ho za svoj!
V určitých prípadoch, podľa cirkevných predpisov /pozri Kódex cirkevného
práva/ má kňaz povinnosť krst dieťaťa odložiť. Jedná sa o situáciu, keď nemá
kto prisľúbiť kňazovi, že toto dieťa bude vychovávané katolícky. To sa tu u nás
prakticky ani nestáva, pretože počas krstnej náuky všetci do jedného prisľúbianapríklad to, že budú vodiť svoje dieťa v nedeľu ku Kristovi. Ak o krst žiadajú
neveriaci rodičia, vždy mi prísľub katolíckej výchovy dajú aspoň krstní rodičia.
Lenže, či to hovoria úprimne? Ja nemám na výber: musím im veriť, aj za
predpokladu, že ma oklamú.
Niekedy by rodičia radi ani nekrstili, ale „čo by povedala mama, babka,
susedia, dedina“? Niektorí rodičia, aj v našej farnosti, veria na určité povery
spojené s krstom. Napríklad, že s nepokrsteným dieťaťom sa nesmú ukázať
vonku, lebo sa stane niečo zlé. Alebo veria, že po krste bude dieťa zdravšie. To,
samozrejme, nie je pravda. Alebo, že ho treba pokrstiť, lebo im nechce spať - po
krste už bude dobre spať - hlúposť! Pokiaľ by niekto žiadal krst dieťaťa kvôli
týmto poverám, nech radšej nekrstí, pretože sviatosť krstu nie je nijaký talizman
pre šťastie, ani zázračný prútik, ani liek pre organizmus! V súvislosti s tým
chcem poprosiť vás, starších: nikdy nenúťte syna ani dcéru k tomu, aby dali
pokrstiť svoje dieťa. Ani im neprichádzajte na faru vybavovať krst. Nechajte to
na nich. Ak krst znamená pre nich drahocenný dar, vybavia si ho sami. Ak však
krst v ich očiach neznamená veľa, alebo spájajú s ním iba nejaké povery, načo
vôbec krstiť? Nato, aby ho mali „odfajknutý“ a potom už budú mať pokoj
s kostolom a Cirkvou na dlhé roky?!
Zaviedol som spoločné vysluhovanie sviatosti krstu každý mesiac, čiže
12-krát do roka. Keď je to spoločné, je to slávnostnejšie, a najmä v rámci
nedeľnej Eucharistie. Je samozrejme najlepšie, keď dieťa dáte pokrstiť čo
najskôr po narodení. Nech sa táto malá „vetvička“ - duša čo najskôr naštepí na
„kmeň“ - na Krista a nech z Neho čerpá duchovné živiny potrebné pre duchovný
rast a spásu. Treba sa však prispôsobiť vyhláseným dátumom krstov. Som
presvedčený, že ich je dostačujúci počet na výber. Ak vám to nebude vyhovovať
v mesiaci narodenia dieťaťa, treba si vybrať termín krstu v jednom z ďalších
mesiacov. Pokiaľ by bolo dieťa vážne choré, nečakáme, krstíme ihneď, dokonca
ho môžem prísť pokrstiť aj k vám domov, ak ste ho v nebezpečenstve smrti už
nepokrstili sami. Pred pár mesiacmi som krstil jedno dieťa, ktoré bolo pod
kyslíkom, priamo v dome, v prítomnosti celej rodiny.
Na záver zhrniem Božie slovo, ktoré vám chcem odovzdať na dnešný
sviatok Krstu Pána: Buďme hrdí na svoj krst. Tešme sa z toho, aký drahocenný
„balík“ sme dostali od Boha vo sviatosti krstu. Ale tento balík treba aj
„rozbaliť“, treba ho využiť. To znamená: nech po našom krste nasleduje aj
náboženská prax podľa učenia Cirkvi, v ktorej sme krst prijali. Amen.


Stanislav Capiak,
duchovný otec