Keď som bol bohoslovec pripravujúci sa pred viac ako dvadsiatimi rokmi na prijatie sviatosti kňazstva, v mojej rodnej obci Chyžné nechodili do kostola traja katolíci. Dvaja už zomreli, takže dnes viem iba o jednom, že nechodí. Dobre si pamätám, ako na túto skutočnosť reagoval náš miestny duchovný otec v trojkráľovej kázni, keď nám odovzdával Božie slovo. Povedal zhruba tieto slová: „ Bratia a sestry, pozrite sa: traja mudrci si dali veľkú námahu, aby našli Spasiteľa. Prešli stovky kilometrov. A traja blbci z tejto dediny neprejdú ani pár metrov do chrámu, aby našli a prijali Ježiša“. A ja som si vtedy pomyslel: veď sa to aj krásne rýmuje: „traja mudrci a traja blbci“. A je to aj pravda: tí prví Krista hľadali. Tí druhí Krista nehľadajú.

Mudrci Ježiša potrebujú. Blbci si myslia, že nie. Vedia, že je na obetnom stole počas každej svätej omše. Vedia, že je po svätej omši stále vo svätostánku. Vedia, že je súčasne v nebi pri svojom Otcovi, a zároveň tu na zemi v Eucharistii, v druhom človekovi aj v komunite veriacich. Vedia. Lenže vedieť nestačí. Informácia o tom, kde sa Ježiš nachádza, ešte nie je všetko. Túto informáciu treba aj prijať. Tejto informácii treba uveriť. A potom konať!
      Je to tak, ako s informáciou o poklade. Keby nám niekto povedal, že je odborník geológ a archeológ, ktorý preskúmal našu záhradu a vie so 100% istotou, že v tejto záhrade je zlatý poklad, je to dôležitá informácia. Ale informácia nestačí. Dokážeme prežiť celý život bez toho, žeby sme tento poklad odkopali a využili. Informáciu treba teda prijať. Nestačí vedieť, kde je poklad, treba aj ísť a kopať! Ale keď si niekto povie: moja záhrada je príliš krásna. Nebudem kopať. Škoda ju zničiť. Toto je taký katolík, ktorý si vždy zvolí krásu dočasnosti a nedá si námahu, aby sa dostal k pokladu, ktorým je Kristus. Chýba mu múdrosť obetovať dočasnosť pre získanie večnosti. „Záhradou“ sú teda naše pozemské krásy a dobrá: zbieranie hríbov, poľovačka, výlet, návšteva nákupného centra, odpočinok atď. Túto „záhradu“ treba múdro prekopať, treba ju obetovať, treba ju v nedeľu odložiť pre získanie pokladu svätej omše, ak som naozaj veriaci. O tom sú nielen cirkevné zákony, ktoré toto pripomínajú katolíkovi, ale aj Božie prikázania.
       „Záhradou“ je však aj Cirkev. „Zlato“ v tejto „záhrade“ je Kristus prítomný v Oltárnej sviatosti. Tomu, kto úprimne uverí, že je v tejto „záhrade“ Poklad, nebude ľúto, že sa musí namáhať, že ho od kopania v „Božej záhrade“ budú bolieť ruky i nohy.
        Bratia a sestry, treba kopať! Treba hľadať poklad tam, kde je. V tomto je múdrosť veriaceho človeka. To sa nám oplatí. O veľkej radosti a šťastí každého z nás, keď sa už dostaneme k tomuto Pokladu, netreba ani hovoriť.

„Traja mudrci z východnej krajiny,traja blbci z tej mojej dediny.“

Ktorých chcem nasledovať ja? Ku ktorým chcem patriť ja?
Amen.   

Váš duchovný otec,
Stanislav Capiak 

  

Keď som bol bohoslovec pripravujúci sa pred viac ako dvadsiatimi rokmi na prijatie sviatosti kňazstva, v mojej rodnej obci Chyžné nechodili do kostola traja katolíci. Dvaja už zomreli, takže dnes viem iba o jednom, že nechodí. Dobre si pamätám, ako na túto skutočnosť reagoval náš miestny duchovný otec v trojkráľovej kázni, keď nám odovzdával Božie slovo. Povedal zhruba tieto slová: „ Bratia a sestry, pozrite sa: traja mudrci si dali veľkú námahu, aby našli Spasiteľa. Prešli stovky kilometrov. A traja blbci z tejto dediny neprejdú ani pár metrov do chrámu, aby našli a prijali Ježiša“. A ja som si vtedy pomyslel: veď sa to aj krásne rýmuje: „traja mudrci a traja blbci“. A je to aj pravda: tí prví Krista hľadali. Tí druhí Krista nehľadajú.

Mudrci Ježiša potrebujú. Blbci si myslia, že nie. Vedia, že je na obetnom stole počas každej svätej omše. Vedia, že je po svätej omši stále vo svätostánku. Vedia, že je súčasne v nebi pri svojom Otcovi, a zároveň tu na zemi v Eucharistii, v druhom človekovi aj v komunite veriacich. Vedia. Lenže vedieť nestačí. Informácia o tom, kde sa Ježiš nachádza, ešte nie je všetko. Túto informáciu treba aj prijať. Tejto informácii treba uveriť. A potom konať!
      Je to tak, ako s informáciou o poklade. Keby nám niekto povedal, že je odborník geológ a archeológ, ktorý preskúmal našu záhradu a vie so 100% istotou, že v tejto záhrade je zlatý poklad, je to dôležitá informácia. Ale informácia nestačí. Dokážeme prežiť celý život bez toho, žeby sme tento poklad odkopali a využili. Informáciu treba teda prijať. Nestačí vedieť, kde je poklad, treba aj ísť a kopať! Ale keď si niekto povie: moja záhrada je príliš krásna. Nebudem kopať. Škoda ju zničiť. Toto je taký katolík, ktorý si vždy zvolí krásu dočasnosti a nedá si námahu, aby sa dostal k pokladu, ktorým je Kristus. Chýba mu múdrosť obetovať dočasnosť pre získanie večnosti. „Záhradou“ sú teda naše pozemské krásy a dobrá: zbieranie hríbov, poľovačka, výlet, návšteva nákupného centra, odpočinok atď. Túto „záhradu“ treba múdro prekopať, treba ju obetovať, treba ju v nedeľu odložiť pre získanie pokladu svätej omše, ak som naozaj veriaci. O tom sú nielen cirkevné zákony, ktoré toto pripomínajú katolíkovi, ale aj Božie prikázania.
       „Záhradou“ je však aj Cirkev. „Zlato“ v tejto „záhrade“ je Kristus prítomný v Oltárnej sviatosti. Tomu, kto úprimne uverí, že je v tejto „záhrade“ Poklad, nebude ľúto, že sa musí namáhať, že ho od kopania v „Božej záhrade“ budú bolieť ruky i nohy.
        Bratia a sestry, treba kopať! Treba hľadať poklad tam, kde je. V tomto je múdrosť veriaceho človeka. To sa nám oplatí. O veľkej radosti a šťastí každého z nás, keď sa už dostaneme k tomuto Pokladu, netreba ani hovoriť.

„Traja mudrci z východnej krajiny,traja blbci z tej mojej dediny.“

Ktorých chcem nasledovať ja? Ku ktorým chcem patriť ja?
Amen.   

Váš duchovný otec,
Stanislav Capiak