Pán farár, z času na čas navštevujú našu dedinu i naše domy Svedkovia Jehovovi. My, katolíci, často nevieme, či ich máme prijímať, či máme s nimi diskutovať alebo ako reagovať na ich učenie. Niektorí z nás majú v sebe pocit hriechu, že Svedkov Jehovových  prijali vo svojom dome, a iní, že ich surovo vyhodili. Aký máme mať prístup k tejto náboženskej denominácii, aby bolo naše kresťanské svedomie pred Bohom v poriadku?

Áno, ja som bol už v rannom detstve na Orave svedkom rozhovoru mojej starej mamy so Svedkami Jehovovými. Chodievali po domoch asi dva - trikrát do roka. Stará mama sa ich jednoducho opýtala: „Veríte v Boha?“ Odpovedali: „Samozrejme.“ „A chodíte do kostola?“ „Ešteže čo! Kostol je ľudský výmysel“ -  reagovali - „my máme kostol tu (a ukázali prstom na svoje telo, na svoje kosti), toto je náš kostol, do ktorého chodíme.“ A ja som si vtedy detsky pomyslel: toto nemôžu byť veriaci, keď nechodia do kostola. Predstavoval som si, že naša rodná dedina je celý svet v malom, svet, v ktorom je každý človek veriaci katolík, a teda chodí do kostola. Pri detskom stretnutí s fenoménom Svedkov Jehovových som sa po prvýkrát v živote dozvedel, že nie všetci na svete veria, respektíve, že veria inakšie ako ja a moja rodina i dedina. 


Máme dojem, že v posledných rokoch Svedkovia Jehovovi zintenzívňujú svoje návštevy. Prečo?

Asi preto, že ich čas súri. Podľa ich mienky sa v blízkej budúcnosti skončia 6000-ročné dejiny ľudstva. Učia, že to zažije generácia, ktorá má svoj počiatok v roku 1914 (ale veď tá už je vymretá!!!) Od tohto roku, nad organizáciou Svedkov Jehovových, ktorej členovia sú „pravdivými skúmateľmi Písma svätého“, vládne Kristus z neba. Zdôraznil by som ešte jedno: Svedkovia Jehovovi sú „špecialisti“ na výpočty konca sveta, samozrejme, na základe textov Biblie. Mali to už dávno vypočítané na roky 1914, 1918, 1925, 1975. Keď to neprišlo, stále vyhlasujú, že posledná generácia ľudí začala svoj život v roku 1914. Tak zavádzajú ľudí, hoci Ježiš jasne povedal, že nevieme, kedy príde náš Pán, že koniec príde neočakávane a že nie je našou vecou poznať časy alebo chvíle /porovnaj: Skutky apoštolov/.


Kto ich založil a kde?

Založil ich americký obchodník Charles Russel na konci 19. storočia. Cítil sa byť povolaný Bohom znovunastoliť „pravdu“, ktorá sa stratila v cirkvách prostredníctvom diabla. Preto založil organizáciu „Strážna veža“ (dodnes vydávajú aj časopis pod týmto názvom). Vedúce zoskupenie tejto spoločnosti sa považuje za „kanál Boha“ a nárokuje si neomylnosť.

Čo uznávajú a čomu veria?

Ak by sme si mohli porovnať učenie Svedkov Jehovových s učením kresťanských cirkví, nielen katolíckej, treba povedať jednoznačne, že ich náuka nie je kresťanská. Napríklad popierajú Kristovo božstvo. Ježiš je podľa nich stvorením, ktorý predtým bol archanjelom Michalom. My, kresťania, veríme, že Ježiš je pravý Boh v jednote s Otcom: „Na počiatku bolo Slovo... a to Slovo bol Boh“....„Ja a Otec sme jedno“ /Jánovo Evanjelium/. Samozrejme, že v okamihu, keď neuznávajú Ježišovo božstvo, automaticky odmietajú prijať aj cirkevné učenie o Najsvätejšej Trojici, ktoré mylne chápu ako mnohobožstvo. Vo svedectve Nového Zákona sa však zreteľne prejavujú tri božské osoby, rovnocenné, a pritom sa od seba líšiace. Stačí si pozrieť slová Ježiša: „...krstite... v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ /Matúšovo Evanjelium/.

Jehovovi Svedkovia sa stále odvolávajú na Bibliu, hoci majú iné učenie, ako my. Je to v poriadku?

Je známe, že vydali svoj svetový „preklad“ Biblie obsahujúci mnohé sfalšovania. A potom sa snažia biblicky dokazovať svoje bludy. Ak však niekedy používajú aj naše, kresťanské preklady Biblie, narábajú s textami svojvoľne a zoraďujú vytrhnuté texty k sebe, nedbajúc na súvislosti. Samozrejme, že je to nečestné a zlodejské. Biblia je totiž knihou Cirkvi. Cirkev je autorkou jej značnej časti, keď sa apoštoli a ich učeníci rozhodli na konci 1. storočia dať aspoň čiastočne na papier slová a skutky Krista. A potom tá istá katolícka a apoštolská Cirkev rozhodla definitívne v 4. storočí, ktoré kresťanské spisy budú patriť do Biblie a ktoré nie. Svedkovia Jehovovi sa teda vo svojej náuke odvolávajú na Bibliu, ktorá im nepatrí. Je to v plnom slova zmysle krádež autorských práv a krádež je hriech, za ktorý treba čakať Boží trest.  Aj občianska legislatíva tresce krádež autorských práv. Pre porovnanie: kúpim si knihu nejakého autora a potom ju budem prerábať, prekrúcať, svojvoľne komentovať a hlásiť dookola, že je to ešte stále kniha tohto autora a že len ja viem, ako ju treba správne interpretovať? Nezaslúžil by som si odsúdenie a trest za takýto prístup k tomu, čo mi nepatrí?

Veria v nebo a peklo?

Svedkovia Jehovovi pomýlene vykladajú biblické číslo 144 000. Podľa nich len presne toľko ľudí dosiahne najvyšší stupeň svätosti, tzn. budú zbožštení vládnuť s Kristom v nebeskej sláve. Zvyšok /ale len spomedzi Svedkov Jehovových!/ bude žiť na zemi v novom raji. Kto nie je Svedkom Jehovovým, bude vytretý „z Božej pamäti“ a prestane existovať. Svedkovia Jehovovi teda nepoznajú pravdu o večnom zatratení. Biblickým argumentom proti ich doslovnému, a teda nesprávnemu chápaniu čísla 144 000, je reč o veľkom zástupe spasených, „ktorý nik nemôže spočítať“ z tej istej knihy Zjavenia sv. Jána, na ktorú sa oni odvolávajú.

Ale predsa robia aj veľa dobrého, milujú jeden druhého, nepijú alkohol, nefajčia, nepáchajú hriechy, ako my, katolíci?

A vy, katolíci, nekonáte dobré skutky? Neslúžite si, neodpúšťate si, nevenujete sa svojmu blížnemu, nemilujete ho? Veď väčšina z vás sa o to snaží a úspešne. Väčšina katolíkov je predsa triezva, nezávislá na alkohole a drogách. Výnimky sú všade, niekde menej, inde viac. A potom: nech mi Svedkovia Jehovovi nehovoria o láske k blížnemu, keď mu odmietnu transfúziu krvi, a to aj v prípade ohrozenia života, lebo to vraj zakazuje Boh. Kto tvrdí o sebe, že je bez hriechu, je klamár. Samého Boha robí klamárom a rúha sa proti Duchu Svätému /pozri Listy sv. Jána/.  Najväčší svätci v dejinách sa do poslednej chvíle života pokladali za hriešnych a nehodných Božích služobníkov, a hľa, príslušník tejto americkej sekty sa opováži o sebe povedať, že je dokonalý. Ja som v Poľsku v jednej farnosti pri Bielsko-Bialej osobne poznal Svedka Jehovového, ktorý sa zriekol matky a vyhodil ju z domu, pretože ona nemohla súhlasiť s jeho bludárstvom. Osobne som poznal aj takého jehovistu, ktorý alkohol predsa smelo popíjal a fajčil /s čím ale nesúhlasila jeho manželka - horlivá jehovistka/. Tak ako je teda hriech medzi nami, katolíkmi, tak je aj medzi „svätými a dokonalými“ jehovistami. Lenže nás je viac, preto je aj hriechu medzi nami viac. Iste, ak nám jehovisti /alebo aj budhisti, moslimovia atď./ dávajú dobrý príklad v nejakej oblasti, treba tento príklad nasledovať. Ak sú nám, katolíkom, výčitkou svedomia a provokáciou k osobnej vernosti Bohu, tak je to dobre.

Tak čo by ste poradili nám, farníkom: Mame sa s nimi rozprávať? Máme ich púšťať do svojich bytov? Môžeme ich prípadne aj pohostiť?

Absolútne nie!!! V opačnom prípade by ste mali podiel na ich hriechoch a bludoch. Keď zaklopú a zistíte, že sú to oni, jasne ešte vo dverách vyznajte svoju vieru: Ja som kresťan katolík. Ďakujem! Netreba ich púšťať do bytu, pretože v okamihu akéhokoľvek nadviazania kontaktu s vami, čo potvrdí svedok /preto chodievajú v dvojiciach/ sú vychvaľovaní svojou organizáciou. Nikdy neberte od nich žiadne písomnosti, ani zadarmo.

Čo by ste nám ešte povedal na záver v súvislosti s jehovistami?

Falošných prorokov a sektárov bolo v dejinách Cirkvi a bude i v budúcnosti viac ako dosť. Prichádzajú v „ovčej koži“ kultúry, krásneho obleku, dobrého správania, ale vnútri sú „draví vlci“, ktorým vždy záležalo a záleží na jednom: otriasť vašou vierou v Cirkev a nabádať vás k výstupu. Toto nepovedia nikdy pri prvom rozhovore, ale o nič iné im nejde. Preto „modlite sa a bdejte, aby ste mohli uniknúť....“/Matúšovo Evanjelium/

Ďakujem vám za rozhovor.

 

Rozhovor viedla Vilma Miháliková

Pán farár, z času na čas navštevujú našu dedinu i naše domy Svedkovia Jehovovi. My, katolíci, často nevieme, či ich máme prijímať, či máme s nimi diskutovať alebo ako reagovať na ich učenie. Niektorí z nás majú v sebe pocit hriechu, že Svedkov Jehovových  prijali vo svojom dome, a iní, že ich surovo vyhodili. Aký máme mať prístup k tejto náboženskej denominácii, aby bolo naše kresťanské svedomie pred Bohom v poriadku?

Áno, ja som bol už v rannom detstve na Orave svedkom rozhovoru mojej starej mamy so Svedkami Jehovovými. Chodievali po domoch asi dva - trikrát do roka. Stará mama sa ich jednoducho opýtala: „Veríte v Boha?“ Odpovedali: „Samozrejme.“ „A chodíte do kostola?“ „Ešteže čo! Kostol je ľudský výmysel“ -  reagovali - „my máme kostol tu (a ukázali prstom na svoje telo, na svoje kosti), toto je náš kostol, do ktorého chodíme.“ A ja som si vtedy detsky pomyslel: toto nemôžu byť veriaci, keď nechodia do kostola. Predstavoval som si, že naša rodná dedina je celý svet v malom, svet, v ktorom je každý človek veriaci katolík, a teda chodí do kostola. Pri detskom stretnutí s fenoménom Svedkov Jehovových som sa po prvýkrát v živote dozvedel, že nie všetci na svete veria, respektíve, že veria inakšie ako ja a moja rodina i dedina. 


Máme dojem, že v posledných rokoch Svedkovia Jehovovi zintenzívňujú svoje návštevy. Prečo?

Asi preto, že ich čas súri. Podľa ich mienky sa v blízkej budúcnosti skončia 6000-ročné dejiny ľudstva. Učia, že to zažije generácia, ktorá má svoj počiatok v roku 1914 (ale veď tá už je vymretá!!!) Od tohto roku, nad organizáciou Svedkov Jehovových, ktorej členovia sú „pravdivými skúmateľmi Písma svätého“, vládne Kristus z neba. Zdôraznil by som ešte jedno: Svedkovia Jehovovi sú „špecialisti“ na výpočty konca sveta, samozrejme, na základe textov Biblie. Mali to už dávno vypočítané na roky 1914, 1918, 1925, 1975. Keď to neprišlo, stále vyhlasujú, že posledná generácia ľudí začala svoj život v roku 1914. Tak zavádzajú ľudí, hoci Ježiš jasne povedal, že nevieme, kedy príde náš Pán, že koniec príde neočakávane a že nie je našou vecou poznať časy alebo chvíle /porovnaj: Skutky apoštolov/.


Kto ich založil a kde?

Založil ich americký obchodník Charles Russel na konci 19. storočia. Cítil sa byť povolaný Bohom znovunastoliť „pravdu“, ktorá sa stratila v cirkvách prostredníctvom diabla. Preto založil organizáciu „Strážna veža“ (dodnes vydávajú aj časopis pod týmto názvom). Vedúce zoskupenie tejto spoločnosti sa považuje za „kanál Boha“ a nárokuje si neomylnosť.

Čo uznávajú a čomu veria?

Ak by sme si mohli porovnať učenie Svedkov Jehovových s učením kresťanských cirkví, nielen katolíckej, treba povedať jednoznačne, že ich náuka nie je kresťanská. Napríklad popierajú Kristovo božstvo. Ježiš je podľa nich stvorením, ktorý predtým bol archanjelom Michalom. My, kresťania, veríme, že Ježiš je pravý Boh v jednote s Otcom: „Na počiatku bolo Slovo... a to Slovo bol Boh“....„Ja a Otec sme jedno“ /Jánovo Evanjelium/. Samozrejme, že v okamihu, keď neuznávajú Ježišovo božstvo, automaticky odmietajú prijať aj cirkevné učenie o Najsvätejšej Trojici, ktoré mylne chápu ako mnohobožstvo. Vo svedectve Nového Zákona sa však zreteľne prejavujú tri božské osoby, rovnocenné, a pritom sa od seba líšiace. Stačí si pozrieť slová Ježiša: „...krstite... v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ /Matúšovo Evanjelium/.

Jehovovi Svedkovia sa stále odvolávajú na Bibliu, hoci majú iné učenie, ako my. Je to v poriadku?

Je známe, že vydali svoj svetový „preklad“ Biblie obsahujúci mnohé sfalšovania. A potom sa snažia biblicky dokazovať svoje bludy. Ak však niekedy používajú aj naše, kresťanské preklady Biblie, narábajú s textami svojvoľne a zoraďujú vytrhnuté texty k sebe, nedbajúc na súvislosti. Samozrejme, že je to nečestné a zlodejské. Biblia je totiž knihou Cirkvi. Cirkev je autorkou jej značnej časti, keď sa apoštoli a ich učeníci rozhodli na konci 1. storočia dať aspoň čiastočne na papier slová a skutky Krista. A potom tá istá katolícka a apoštolská Cirkev rozhodla definitívne v 4. storočí, ktoré kresťanské spisy budú patriť do Biblie a ktoré nie. Svedkovia Jehovovi sa teda vo svojej náuke odvolávajú na Bibliu, ktorá im nepatrí. Je to v plnom slova zmysle krádež autorských práv a krádež je hriech, za ktorý treba čakať Boží trest.  Aj občianska legislatíva tresce krádež autorských práv. Pre porovnanie: kúpim si knihu nejakého autora a potom ju budem prerábať, prekrúcať, svojvoľne komentovať a hlásiť dookola, že je to ešte stále kniha tohto autora a že len ja viem, ako ju treba správne interpretovať? Nezaslúžil by som si odsúdenie a trest za takýto prístup k tomu, čo mi nepatrí?

Veria v nebo a peklo?

Svedkovia Jehovovi pomýlene vykladajú biblické číslo 144 000. Podľa nich len presne toľko ľudí dosiahne najvyšší stupeň svätosti, tzn. budú zbožštení vládnuť s Kristom v nebeskej sláve. Zvyšok /ale len spomedzi Svedkov Jehovových!/ bude žiť na zemi v novom raji. Kto nie je Svedkom Jehovovým, bude vytretý „z Božej pamäti“ a prestane existovať. Svedkovia Jehovovi teda nepoznajú pravdu o večnom zatratení. Biblickým argumentom proti ich doslovnému, a teda nesprávnemu chápaniu čísla 144 000, je reč o veľkom zástupe spasených, „ktorý nik nemôže spočítať“ z tej istej knihy Zjavenia sv. Jána, na ktorú sa oni odvolávajú.

Ale predsa robia aj veľa dobrého, milujú jeden druhého, nepijú alkohol, nefajčia, nepáchajú hriechy, ako my, katolíci?

A vy, katolíci, nekonáte dobré skutky? Neslúžite si, neodpúšťate si, nevenujete sa svojmu blížnemu, nemilujete ho? Veď väčšina z vás sa o to snaží a úspešne. Väčšina katolíkov je predsa triezva, nezávislá na alkohole a drogách. Výnimky sú všade, niekde menej, inde viac. A potom: nech mi Svedkovia Jehovovi nehovoria o láske k blížnemu, keď mu odmietnu transfúziu krvi, a to aj v prípade ohrozenia života, lebo to vraj zakazuje Boh. Kto tvrdí o sebe, že je bez hriechu, je klamár. Samého Boha robí klamárom a rúha sa proti Duchu Svätému /pozri Listy sv. Jána/.  Najväčší svätci v dejinách sa do poslednej chvíle života pokladali za hriešnych a nehodných Božích služobníkov, a hľa, príslušník tejto americkej sekty sa opováži o sebe povedať, že je dokonalý. Ja som v Poľsku v jednej farnosti pri Bielsko-Bialej osobne poznal Svedka Jehovového, ktorý sa zriekol matky a vyhodil ju z domu, pretože ona nemohla súhlasiť s jeho bludárstvom. Osobne som poznal aj takého jehovistu, ktorý alkohol predsa smelo popíjal a fajčil /s čím ale nesúhlasila jeho manželka - horlivá jehovistka/. Tak ako je teda hriech medzi nami, katolíkmi, tak je aj medzi „svätými a dokonalými“ jehovistami. Lenže nás je viac, preto je aj hriechu medzi nami viac. Iste, ak nám jehovisti /alebo aj budhisti, moslimovia atď./ dávajú dobrý príklad v nejakej oblasti, treba tento príklad nasledovať. Ak sú nám, katolíkom, výčitkou svedomia a provokáciou k osobnej vernosti Bohu, tak je to dobre.

Tak čo by ste poradili nám, farníkom: Mame sa s nimi rozprávať? Máme ich púšťať do svojich bytov? Môžeme ich prípadne aj pohostiť?

Absolútne nie!!! V opačnom prípade by ste mali podiel na ich hriechoch a bludoch. Keď zaklopú a zistíte, že sú to oni, jasne ešte vo dverách vyznajte svoju vieru: Ja som kresťan katolík. Ďakujem! Netreba ich púšťať do bytu, pretože v okamihu akéhokoľvek nadviazania kontaktu s vami, čo potvrdí svedok /preto chodievajú v dvojiciach/ sú vychvaľovaní svojou organizáciou. Nikdy neberte od nich žiadne písomnosti, ani zadarmo.

Čo by ste nám ešte povedal na záver v súvislosti s jehovistami?

Falošných prorokov a sektárov bolo v dejinách Cirkvi a bude i v budúcnosti viac ako dosť. Prichádzajú v „ovčej koži“ kultúry, krásneho obleku, dobrého správania, ale vnútri sú „draví vlci“, ktorým vždy záležalo a záleží na jednom: otriasť vašou vierou v Cirkev a nabádať vás k výstupu. Toto nepovedia nikdy pri prvom rozhovore, ale o nič iné im nejde. Preto „modlite sa a bdejte, aby ste mohli uniknúť....“/Matúšovo Evanjelium/

Ďakujem vám za rozhovor.

 

Rozhovor viedla Vilma Miháliková