Pán farár, v minulom rozhovore sme prebrali začiatky vášho kňazského povolania a príchod na Slovensko. Teraz by sme sa povenovali otázke vášho pôsobenia medzi nami v Novej bystrici. Ste tu už skoro 1 rok. Aký máte celkový dojem z našej farnosti?

Veľmi pozitívny. Samozrejme, že v každej farnosti spolu s krásou a dokonalosťou prebýva aj nejaké to zlo a nedokonalosť. Ale to platí aj o každom z nás. V každom človeku je viac toho dobrého ako zlého. Aj vo mne osobne, aj vo farnosti Nová Bystrica.


Mohli by ste byť presnejší? Čo hodnotíte u nás pozitívne a čo negatívne?


Kladne hodnotím veľkú angažovanosť ekonomickej farskej rady zvolenej v kostole obrovskou väčšinou veriacich. Takmer v každej farnosti je farská rada. A nie všade sa zapája do hospodárskeho života farnosti tak horlivo, ako u nás. Som rád, že sa jej členovia z môjho poverenia neboja zobrať do svojich rúk zodpovednosť za finančnú stránku farského života. Záleží im na efektívnom využití cirkevného majetku tak, aby slúžil všetkým veriacim, ktorým patrí. Vedú mi účtovníctvo, úspešne organizujú veľkolepé dielo obnovy kostola, čo svedčí o ich kompetentnosti a schopnosti, ale nepriamo aj o veľkom pocite farskej spolupatričnosti zo strany všetkých veriacich. Zdôrazňujem , že to robia nezištne, bez odmeny  zo strany farnosti. Venujú nám množstvo svojho cenného času a prostriedkov (svoje súkromné finančné dary, cesty, telefonáty, niekoľkohodinové zasadnutia na fare, jednania s úradmi atď). Všetkým farníkom som hlboko povďačný za milodary, ktoré skladajú na kostol, a to pravidelne v rámci nedeľných ofier, ale aj , alebo najmä, v rámci mimoriadnej zbierky, ktorá prebieha už niekoľko mesiacov, a bude pokračovať.

Dôležitý je predsa duchovný a mravný život farskej rodiny. Mohli by ste tento ohodnotiť?

Obrovská väčšina členov Katolíckej cirkvi v Novej Bystrici má záujem o nedeľnú sv. omšu, o sviatosť zmierenia, o zbožnú výchovu detí, čo ma veľmi teší. Každý kňaz je rád, keď ho veriaci využijú ako kňaza (oltár, spovednica). Často hovorím aj mojim bratom kňazom, že vy veriaci nás, kňazov, nepotrebujete na to, aby sme vám rátali nedeľný „zvonček“, zháňali stavebný materiál na cirkevné objekty, ale ani ako organizátorov spoločenských, kultúrnych a športových podujatí. V týchto oblastiach cirkevného života ste kompetentní vy, laickí veriaci, a dokážete ich viesť perfektne. Ale povedzte mi, prosím, kto je v Novej Bystrici okrem kňaza kompetentný z poverenia Krista a Cirkvi odpúšťať hriechy a sprítomňovať na oltári Ježišovu obetu spásy?

Čo by ste ako kňaz rád skritizoval a vylepšil vo farnosti Nová Bystrica?

Každý z nás, aj celá komunita veriacich, by sa mala stále reformovať, zdokonaľovať. Ani jeden z nás, ani farnosť, nebude nikdy taká dokonalá, že by už nemala čo vylepšovať. Ako kňaza ma bolí, keď vidím, že sa nejaký veriaci odcudzil, vzdialil od chrámu a sviatosti, a tak ohrozuje svoju vlastnú spásu. Ubližuje svojej duši, ako aj dušiam tých, ktorým dáva takýto zlý príklad. Treba sa veľa modliť za jeho obrátenie.

Čo vás najviac a nemilo prekvapilo po príchode k nám?

Asi rozšírený alkoholizmus. Príčinu vidím v kríze viery v nebo a peklo, ale aj v nedostatku obyčajnej, ľudskej motivácie pracovať, tvoriť, dobre využiť čas, slúžiť blížnym. Koľko dobrého by mohli vykonať mladé hlavy a ruky, keby neboli paralyzované závislosťou na alkohole. Preto aj touto cestou chcem apelovať na kresťanské svedomie rodičov: modlite sa s vašimi mladými doma  často nahlas a nikdy im neponúkajte alkohol, ani pod zámienkou ich dospelosti, keď sú už po 18-tke, ani pri žiadnej rodinnej oslave. Ani na záver dňa po ťažkej práci na stavbe alebo v lese sa nemusíme častovať alkoholom.

Naše deti nechodia všetky do kostola. Aký vzťah ste mali vy ako dieťa ku kostolu?

V našej rodine sa nikdy nepochybovalo o tom, že vedomé a dobrovoľné vynechanie nedeľnej sv. omše je ťažký, čiže smrteľný hriech. Rodičia dokázali spojiť starostlivosť o žalúdky hromady malých detí so starostlivosťou o ich duše. Keby som sa bol aj v stredoškolskom alebo vysokoškolskom období opovážil položiť rodičom otázku, či musím ísť na nedeľnú sv. omšu alebo výnimočne nemusím, okamžite by som bol dostal odpoveď: „Musíš aj do školy, aj na pole s kosou a hrabľami, musíš pravidelne aj jesť, aj dýchať, aj sa obliekať... Musíš!“ Veľmi by ublížili dušiam svojich detí tí rodičia, ktorí by odpovedali: „Nemusíš. Ale potom by mali dôsledne pridať: „Nemusíš ani do školy, môžeš sa počas vyučovania túlať po meste, nemusíš nás poslúchať, môžeš si robiť, čo len chceš. Nemusíš sa ani na každú noc vrátiť domov, môžeš chodiť hladný, smädný, nahý... nás to netrápi. Veď už máš 18 rokov.“ Som za prísnosť v tejto otázke. Deti sú v dospelosti za túto prísnu výchovu veľmi povďačné otcovi a matke. Veď zdravá prísnosť je vždy prejavom lásky a starostlivosti o dieťa. Na druhej strane si neviem predstaviť situáciu, že rodičia pošlú svoje deti násilne do kostola a sami im nedajú príklad.

Čo podľa vás chýba nášmu kostolu a farnosti?

Túžim po spevokole: detskom, mládežníckom, speváckom zbore dospelých. Túžim po väčšej angažovanosti veriacich pri sv. omšiach v oblasti spevu. Bol by som rád, keby sa u nás miništrovalo nielen v detstve, ale aj v dospelosti, v období manželstva. Bolo by normálne, keby sa v kostole v nedeľu objavovali aj deti v kočiarikoch. Ich prípadný plač alebo smiech by nám dospelým nemal vadiť. Prežívam veľkú radosť, keď vidím spolu v jednej lavici rodičov s malými deťmi. Perspektívne by som chcel povzbudiť mužov, aby sa zapojili do čítania Božieho slova pri nedeľných sv. omšiach. A v komunite veriacich i v rodinách snívam o väčšej láske, pokoji, striezlivosti. Definitívne nám všetkým – kňazovi i veriacim – by malo ísť len o jedno a smerovať len k tomu jedinému: aby sme sa dostali do neba.

Pán farár, v minulom rozhovore sme prebrali začiatky vášho kňazského povolania a príchod na Slovensko. Teraz by sme sa povenovali otázke vášho pôsobenia medzi nami v Novej bystrici. Ste tu už skoro 1 rok. Aký máte celkový dojem z našej farnosti?

Veľmi pozitívny. Samozrejme, že v každej farnosti spolu s krásou a dokonalosťou prebýva aj nejaké to zlo a nedokonalosť. Ale to platí aj o každom z nás. V každom človeku je viac toho dobrého ako zlého. Aj vo mne osobne, aj vo farnosti Nová Bystrica.


Mohli by ste byť presnejší? Čo hodnotíte u nás pozitívne a čo negatívne?


Kladne hodnotím veľkú angažovanosť ekonomickej farskej rady zvolenej v kostole obrovskou väčšinou veriacich. Takmer v každej farnosti je farská rada. A nie všade sa zapája do hospodárskeho života farnosti tak horlivo, ako u nás. Som rád, že sa jej členovia z môjho poverenia neboja zobrať do svojich rúk zodpovednosť za finančnú stránku farského života. Záleží im na efektívnom využití cirkevného majetku tak, aby slúžil všetkým veriacim, ktorým patrí. Vedú mi účtovníctvo, úspešne organizujú veľkolepé dielo obnovy kostola, čo svedčí o ich kompetentnosti a schopnosti, ale nepriamo aj o veľkom pocite farskej spolupatričnosti zo strany všetkých veriacich. Zdôrazňujem , že to robia nezištne, bez odmeny  zo strany farnosti. Venujú nám množstvo svojho cenného času a prostriedkov (svoje súkromné finančné dary, cesty, telefonáty, niekoľkohodinové zasadnutia na fare, jednania s úradmi atď). Všetkým farníkom som hlboko povďačný za milodary, ktoré skladajú na kostol, a to pravidelne v rámci nedeľných ofier, ale aj , alebo najmä, v rámci mimoriadnej zbierky, ktorá prebieha už niekoľko mesiacov, a bude pokračovať.

Dôležitý je predsa duchovný a mravný život farskej rodiny. Mohli by ste tento ohodnotiť?

Obrovská väčšina členov Katolíckej cirkvi v Novej Bystrici má záujem o nedeľnú sv. omšu, o sviatosť zmierenia, o zbožnú výchovu detí, čo ma veľmi teší. Každý kňaz je rád, keď ho veriaci využijú ako kňaza (oltár, spovednica). Často hovorím aj mojim bratom kňazom, že vy veriaci nás, kňazov, nepotrebujete na to, aby sme vám rátali nedeľný „zvonček“, zháňali stavebný materiál na cirkevné objekty, ale ani ako organizátorov spoločenských, kultúrnych a športových podujatí. V týchto oblastiach cirkevného života ste kompetentní vy, laickí veriaci, a dokážete ich viesť perfektne. Ale povedzte mi, prosím, kto je v Novej Bystrici okrem kňaza kompetentný z poverenia Krista a Cirkvi odpúšťať hriechy a sprítomňovať na oltári Ježišovu obetu spásy?

Čo by ste ako kňaz rád skritizoval a vylepšil vo farnosti Nová Bystrica?

Každý z nás, aj celá komunita veriacich, by sa mala stále reformovať, zdokonaľovať. Ani jeden z nás, ani farnosť, nebude nikdy taká dokonalá, že by už nemala čo vylepšovať. Ako kňaza ma bolí, keď vidím, že sa nejaký veriaci odcudzil, vzdialil od chrámu a sviatosti, a tak ohrozuje svoju vlastnú spásu. Ubližuje svojej duši, ako aj dušiam tých, ktorým dáva takýto zlý príklad. Treba sa veľa modliť za jeho obrátenie.

Čo vás najviac a nemilo prekvapilo po príchode k nám?

Asi rozšírený alkoholizmus. Príčinu vidím v kríze viery v nebo a peklo, ale aj v nedostatku obyčajnej, ľudskej motivácie pracovať, tvoriť, dobre využiť čas, slúžiť blížnym. Koľko dobrého by mohli vykonať mladé hlavy a ruky, keby neboli paralyzované závislosťou na alkohole. Preto aj touto cestou chcem apelovať na kresťanské svedomie rodičov: modlite sa s vašimi mladými doma  často nahlas a nikdy im neponúkajte alkohol, ani pod zámienkou ich dospelosti, keď sú už po 18-tke, ani pri žiadnej rodinnej oslave. Ani na záver dňa po ťažkej práci na stavbe alebo v lese sa nemusíme častovať alkoholom.

Naše deti nechodia všetky do kostola. Aký vzťah ste mali vy ako dieťa ku kostolu?

V našej rodine sa nikdy nepochybovalo o tom, že vedomé a dobrovoľné vynechanie nedeľnej sv. omše je ťažký, čiže smrteľný hriech. Rodičia dokázali spojiť starostlivosť o žalúdky hromady malých detí so starostlivosťou o ich duše. Keby som sa bol aj v stredoškolskom alebo vysokoškolskom období opovážil položiť rodičom otázku, či musím ísť na nedeľnú sv. omšu alebo výnimočne nemusím, okamžite by som bol dostal odpoveď: „Musíš aj do školy, aj na pole s kosou a hrabľami, musíš pravidelne aj jesť, aj dýchať, aj sa obliekať... Musíš!“ Veľmi by ublížili dušiam svojich detí tí rodičia, ktorí by odpovedali: „Nemusíš. Ale potom by mali dôsledne pridať: „Nemusíš ani do školy, môžeš sa počas vyučovania túlať po meste, nemusíš nás poslúchať, môžeš si robiť, čo len chceš. Nemusíš sa ani na každú noc vrátiť domov, môžeš chodiť hladný, smädný, nahý... nás to netrápi. Veď už máš 18 rokov.“ Som za prísnosť v tejto otázke. Deti sú v dospelosti za túto prísnu výchovu veľmi povďačné otcovi a matke. Veď zdravá prísnosť je vždy prejavom lásky a starostlivosti o dieťa. Na druhej strane si neviem predstaviť situáciu, že rodičia pošlú svoje deti násilne do kostola a sami im nedajú príklad.

Čo podľa vás chýba nášmu kostolu a farnosti?

Túžim po spevokole: detskom, mládežníckom, speváckom zbore dospelých. Túžim po väčšej angažovanosti veriacich pri sv. omšiach v oblasti spevu. Bol by som rád, keby sa u nás miništrovalo nielen v detstve, ale aj v dospelosti, v období manželstva. Bolo by normálne, keby sa v kostole v nedeľu objavovali aj deti v kočiarikoch. Ich prípadný plač alebo smiech by nám dospelým nemal vadiť. Prežívam veľkú radosť, keď vidím spolu v jednej lavici rodičov s malými deťmi. Perspektívne by som chcel povzbudiť mužov, aby sa zapojili do čítania Božieho slova pri nedeľných sv. omšiach. A v komunite veriacich i v rodinách snívam o väčšej láske, pokoji, striezlivosti. Definitívne nám všetkým – kňazovi i veriacim – by malo ísť len o jedno a smerovať len k tomu jedinému: aby sme sa dostali do neba.