Active ImagePán farár, medzi nami pôsobíte už skoro rok. Náš  rozhovor s vami chceme rozdeliť do troch tematických skupín: vaše kňazstvo, naša farnosť, vaše súkromie. Dnes by sme sa venovali prvej téme. Čo vás priviedlo k rozhodnutiu stať sa kňazom a koľko ste mali vtedy rokov?
    Na kňazstvo som myslel od detstva. Pamätám si, že ma ešte ako žiaka základnej školy niektorí spolužiaci a spolužiačky prezývali ,,kaplánom“. Neviem presne, čím som naznačoval, že by som mohol ísť do seminára? Asi tým, že som sa rád verejne modlieval a spieval nábožné piesne? Alebo tým, že sa moji rodičia a starí rodičia otvorene modlievali za to, aby sa ich syn alebo vnuk stal kňazom? Na Gymnáziu v Jablonke som tiež asi naznačil náklonnosť k duchovným veciam, keď som sa na hodine ruštiny v roku 1982 ( ešte za komunistickej totality) opovážil povedať profesorke v prítomnosti všetkých: „Pani učiteľka na nemčine nás pred chvíľou naučila koledu Tichá noc. Nemohli by ste nás naučiť nejakú koledu po rusky?“ Dostal som odpoveď: ,,V ruštine koledy neexistujú. Stano, ty asi pôjdeš za kňaza, keď ťa zaujíma takáto tematika!“
Boli ste aj miništrantom?
    Áno, ale začal som neskoro, až v siedmej triede. Moji spolužiaci miništrovali už od prvej triedy ZŠ. Ja som sa bál, či zvládnem všetky úlohy miništranta.

Boli ste lepší v učení a správaní ako vaši spolužiaci?
    A ešteže čo! Bol som priemerný žiak. Mnohí moji spolužiaci na základnej alebo aj strednej škole boli omnoho schopnejší, nadanejší, obetavejší, zbožnejší a teda súcejší na kňazstvo ako ja. Bohužiaľ, nie vo všetkom som im dával dobrý príklad. Takisto moje správanie vo vzťahu k rodičom a súrodencom nebolo vždy ideálne. Ale, ako vidíte, Pán Ježiš vôbec nemusí povolávať ku kňazstvu tých naj... Som mu vďačný za to, že oslovil mňa, jedného z hriešnikov, aby som sa stal jedným z jeho učeníkov. Mojou ,,zásluhou“ je jedine to, že som dokázal tejto Božej myšlienke povedať: ,,áno“.

Nikdy ste nepochybovali o svojom kňazskom povolaní?
    Pochyboval, ba dokonca aj bojoval proti tejto myšlienke, najmä v období puberty. Vyjadrovalo sa to navonok aj tak, že som sa naschvál zle správal, niekedy vynechal modlitbu a pri nedeľnej sv. omši bezdôvodne vynechával sv. prijímanie. Božia výzva bola však rozhodujúcejšia ako moja vzdorovitosť.

Prečo ste študovali v Poľsku a nie na Slovensku?
    Hoci som poľský občan, od detstva som sa cítil byť Slovákom. Moji starí rodičia a rodičia sa modlievali väčšinou po slovensky, boli Slováci celým srdcom, nemali radi poľskú administratívu a túžili po opätovnom pripojení nášho územia ku Slovensku. Ja som sa ,,nakazil“ touto láskou ku Slovensku a túžbou po Slovensku. Moje prvé myšlienky spojené s kňazstvom boli tiež spojené aj so Slovenskom. Túžil som ohlasovať Ježišovu pravdu medzi mojimi rodákmi, ktorých ateistický režim oberal o duchovno. Po maturite v roku 1982 som  chcel vstúpiť do Kňazského seminára v Bratislave. Istý kňaz v Poľsku ma však odhováral. Povedal mi: ,, Pozri sa. Komunisti na Slovensku obmedzujú počet kandidátov kňazstva. Určujú limity. Teba by síce prijali ako zahraničného Slováka, ale prečo by si tam mal zaberať miesto chlapcom, ktorí sa do seminára nemôžu dostať? Choď pekne do Krakova, a ak si to Pán Boh bude priať, tak ako kňaz raz pôjdeš na Slovensko.“

Kedy ste prišli na Slovensko?
    Po vysviacke v roku 1988 som pôsobil 8 rokov v Poľsku na troch kaplánskych miestach. Až po páde komunizmu v roku 1991 som poslal Krakovskému arcibiskupovi Macharskému žiadosť, aby mi dovolil odísť do vlasti mojich predkov. Povolil až v roku 1996. Mojím príchodom na Slovensko sa mi naplnil detský sen o Slovensku.
Active ImagePán farár, medzi nami pôsobíte už skoro rok. Náš  rozhovor s vami chceme rozdeliť do troch tematických skupín: vaše kňazstvo, naša farnosť, vaše súkromie. Dnes by sme sa venovali prvej téme. Čo vás priviedlo k rozhodnutiu stať sa kňazom a koľko ste mali vtedy rokov?
    Na kňazstvo som myslel od detstva. Pamätám si, že ma ešte ako žiaka základnej školy niektorí spolužiaci a spolužiačky prezývali ,,kaplánom“. Neviem presne, čím som naznačoval, že by som mohol ísť do seminára? Asi tým, že som sa rád verejne modlieval a spieval nábožné piesne? Alebo tým, že sa moji rodičia a starí rodičia otvorene modlievali za to, aby sa ich syn alebo vnuk stal kňazom? Na Gymnáziu v Jablonke som tiež asi naznačil náklonnosť k duchovným veciam, keď som sa na hodine ruštiny v roku 1982 ( ešte za komunistickej totality) opovážil povedať profesorke v prítomnosti všetkých: „Pani učiteľka na nemčine nás pred chvíľou naučila koledu Tichá noc. Nemohli by ste nás naučiť nejakú koledu po rusky?“ Dostal som odpoveď: ,,V ruštine koledy neexistujú. Stano, ty asi pôjdeš za kňaza, keď ťa zaujíma takáto tematika!“
Boli ste aj miništrantom?
    Áno, ale začal som neskoro, až v siedmej triede. Moji spolužiaci miništrovali už od prvej triedy ZŠ. Ja som sa bál, či zvládnem všetky úlohy miništranta.

Boli ste lepší v učení a správaní ako vaši spolužiaci?
    A ešteže čo! Bol som priemerný žiak. Mnohí moji spolužiaci na základnej alebo aj strednej škole boli omnoho schopnejší, nadanejší, obetavejší, zbožnejší a teda súcejší na kňazstvo ako ja. Bohužiaľ, nie vo všetkom som im dával dobrý príklad. Takisto moje správanie vo vzťahu k rodičom a súrodencom nebolo vždy ideálne. Ale, ako vidíte, Pán Ježiš vôbec nemusí povolávať ku kňazstvu tých naj... Som mu vďačný za to, že oslovil mňa, jedného z hriešnikov, aby som sa stal jedným z jeho učeníkov. Mojou ,,zásluhou“ je jedine to, že som dokázal tejto Božej myšlienke povedať: ,,áno“.

Nikdy ste nepochybovali o svojom kňazskom povolaní?
    Pochyboval, ba dokonca aj bojoval proti tejto myšlienke, najmä v období puberty. Vyjadrovalo sa to navonok aj tak, že som sa naschvál zle správal, niekedy vynechal modlitbu a pri nedeľnej sv. omši bezdôvodne vynechával sv. prijímanie. Božia výzva bola však rozhodujúcejšia ako moja vzdorovitosť.

Prečo ste študovali v Poľsku a nie na Slovensku?
    Hoci som poľský občan, od detstva som sa cítil byť Slovákom. Moji starí rodičia a rodičia sa modlievali väčšinou po slovensky, boli Slováci celým srdcom, nemali radi poľskú administratívu a túžili po opätovnom pripojení nášho územia ku Slovensku. Ja som sa ,,nakazil“ touto láskou ku Slovensku a túžbou po Slovensku. Moje prvé myšlienky spojené s kňazstvom boli tiež spojené aj so Slovenskom. Túžil som ohlasovať Ježišovu pravdu medzi mojimi rodákmi, ktorých ateistický režim oberal o duchovno. Po maturite v roku 1982 som  chcel vstúpiť do Kňazského seminára v Bratislave. Istý kňaz v Poľsku ma však odhováral. Povedal mi: ,, Pozri sa. Komunisti na Slovensku obmedzujú počet kandidátov kňazstva. Určujú limity. Teba by síce prijali ako zahraničného Slováka, ale prečo by si tam mal zaberať miesto chlapcom, ktorí sa do seminára nemôžu dostať? Choď pekne do Krakova, a ak si to Pán Boh bude priať, tak ako kňaz raz pôjdeš na Slovensko.“

Kedy ste prišli na Slovensko?
    Po vysviacke v roku 1988 som pôsobil 8 rokov v Poľsku na troch kaplánskych miestach. Až po páde komunizmu v roku 1991 som poslal Krakovskému arcibiskupovi Macharskému žiadosť, aby mi dovolil odísť do vlasti mojich predkov. Povolil až v roku 1996. Mojím príchodom na Slovensko sa mi naplnil detský sen o Slovensku.